Relax

5_Manty

Autor článku

GRAND MAGAZINE

GRAND MAGAZINE

Zdielať:

10.3.2017/15:17

Za mantami do Mexického zálivu

1-MantyKeď sa povie Mexický záliv, mnohí z nás si predstavia more plné tankerov a pár ropných plošín. Treba si však uvedomiť, že v zálive nežijú iba ťažbári pracujúci pre British Petroleum a Shell, ale tiež mnoho druhov vodných živočíchov. Nájdete tu napríklad štyridsaťdeväť druhov žralokov, dvadsaťdeväť druhov morských cicavcov, a pokiaľ budete mať (ne)šťastie, narazíte aj na manty obrovské.

Všetko sa začalo pred niekoľkými rokmi, keď zomrel potápač spoločnosti CalDive na následky dekompresnej choroby. Počas práce na plošine sa mu do hadice, ktorá ju z povrchu zásobovala vzduchom, zamotala manta a prudko ju vytiahla z hĺbky na hladinu. Náš tím v čele s Timom Clarkom z Havajskej univerzity má za úlohu nájsť, označiť a sledovať pohyb mánt obrovských, aby sa v budúcnosti mohlo podobným nehodám predísť. Nadopovaní liekmi proti morskej chorobe sme plní očakávaní…

Výprava sa začína
Konečne sme na šírom mori. Po týždni strávenom v prístave New Iberia (plnom šrotu, komárov a neznesiteľného tepla) už bolo na čase. Museli sme dať dokopy čln a pripraviť všetko potrebné pre našu výpravu. Nasledujúce tri týždne, ktoré strávime na mori, nám bude domovom náš lodný veterán menom American Diver.

Medzi ťažbármi
Doplávali sme do kráľovstva ťažbových veží a plošín. Tieto kovové pevnosti, akoby vystrihnuté z istého post-katastrofického sci-fi filmu s Kevinom Costnerom, sú roztrúsené všade vôkol nás. Sme na voľnom mori desiatky kilometrov od pevniny, ale svetiel je tu ako na predmestí. Nikdy by mi nenapadlo, že v Mexickom zálive je toľko plošín. Na niektorých z nich môže pracovať aj niekoľko stoviek ľudí. Niekedy je pár ťažbových veží vzájomne spojených mostmi, takže môžu byť aj stovky metrov dlhé. Napadá mi, kam sa tí ľudia ešte nenapchajú – o chvíľu tu snáď budú stáť aj supermarkety!

4_MantyHľadáme manty pod vodou
Tim sa rozhodol, že manty budeme hľadať pomocou šnorchlovania, ktoré má vyskúšané z Havaja. Potiahne nás na lane za člnom a my budeme dávať pozor, či niekde po ceste neuvidíme mantu, na ktorú by potom upevnil vysielačku. V prvý deň šnorchlovania prišli na rad Alli a Amanda, ale na žiadne nenarazili. Dnes som na rade ja a pôjdem do vody ako prvá. V člne sa obliekam do neoprénu a na lýtko si pripínam potápačský nôž, ktorý je mojou slabou útechou. Už nie je cesta späť. Ešte si pľuvnúť do masky, aby sa mi nezahmlievala, nasadiť plutvy a ide sa na vec.
Stúpam si na kraj lode a veľkým krokom vpred skáčem do mora. Cítim, ako mi cez švy, rukávy a nohavice tečie do neoprénu studená voda. Začiatok je vždy najhorší. Chvíľu trvá, kým sa voda v neopréne zohreje. Chytím sa držiaka na konci lana a dávam Timovi znamenie, že som „ready“. Čln sa rozbieha a ja čakám, kým sa lano úplne napne. Po niekoľkých sekundách ma už ťahá za sebou a pod hladinou sa obzerám okolo seba. Všade je plno bublín a skoro nič nevidím. Mávam na Tima, že je to tu samá bublina od lodnej šrauby. Ten dievčatám nariaďuje, aby lano odmotali viac a predĺžili tak moju vzdialenosť od člna. Funguje to. Bublinky už zmizli, ale teraz som od lode vzdialená aspoň desať metrov. Ak by sa niečo stalo, bude mi trvať celú večnosť, kým sa na ňu dostanem. Zatiaľ čo sa loď rozbieha, snažím sa zapudiť čierne myšlienky a začínam hľadať manty. Otáčam sa okolo seba, ale okrem holých modrých stien Atlantiku nevidím nič. Pozerám sa pod seba a automaticky sa snažím nájsť dno, ktoré by mi dalo pocit bezpečia. Podo mnou sa však rozprestiera modrá hlbina bez konca. Slnečné lúče, ktoré ju roztínajú, miznú kdesi podo mnou.

Premýšľam, aká hĺbka tu môže byť a čo sa v nej asi skrýva. Som tak trochu ako kozmonaut, ktorý sa vznáša vo vesmíre. Až na to, že ja sa nevznášam, ale vláči ma čln, čo mi neustále pripomína môj šnorchel, ktorý sa mi prúd snaží odtrhnúť od masky. Stále mi do nej tečie voda, a tak dýcham iba tak napoly, aby som sa jej nenapila. Niekedy jej tam je príliš veľa, a tak radšej vystrčím hlavu, aby som sa nadýchala nad hladinou. Schválne pozorujem dievčatá, či dávajú na mňa pozor, ale práve sú otočené k Timovi a o niečom sa rozprávajú. Keby mi teraz držiak vykĺzol z ruky, tak pokojne odídu bezo mňa. Na to, čo by sa stalo, keby ma napadol žralok, radšej nechcem myslieť. Zrejme by si to vôbec nevšimli dovtedy, dokým by ich nezaujala podivne červená brázda za loďou…
Rozhliadam sa okolo seba, ale je tu pusto. Čoskoro sa však objaví pár rybiek a sprevádzajú ma. Po nejakej dobe sa k nim pridávajú už o niečo väčšie kúsky – žeby kranasy? Napadlo mi, že ak to pôjde takto ďalej, o chvíľu ma bude sprevádzať zástup žralokov. Kde sú totiž malé rybky, tam sú i stredné, a kde sú stredné, tam budú aj veľké. Pozerám sa pred seba, dole, do strán, a každú chvíľu sa otáčam dozadu, aby som vedela, čo všetko za mnou pláva. Našťastie tam okrem malých rybičiek nič nie je a ja si vždy na chvíľu vydýchnem. Pomyslím si, že toto hľadanie mánt v šírom mori je nanič. To ma tu skôr nájde zubatá. V hlave sa mi začnú premietať prírodovedné dokumenty, v ktorých vedci či filmári vláčia za loďou návnadu pripevnenú na lane a dúfajú, že tak nalákajú žralokov. Môže to byť tuniak, menší žralok, žraločia pečeň alebo iba plavák v tvare uškatca. Pripadám si ako ten gumový uškatec.

6_MantyNarodeninové prekvapenie
Dnes mám narodeniny. Zaujímalo by ma, či bude tento deň niečím výnimočný.
Už zasa sme vo vode. Tim vravel, že budeme hľadať manty v podmorských horách, kde je veľa planktónu. Ja tu však žiadne dno nevidím, i keď to vie. Mám pocit, že som pod sebou videla nejaký kábel. Ako tak šnorchlujem, občas zahliadnem stúpajúce drobné bubliny, možno zemný plyn unikajúci z dna. Dnes je oblačno a slnko vylieza, aby sa vzápätí mohlo znova schovať. Moja nálada sa mení podľa toho, či plávam v tmavej alebo slnkom osvetlenej vode. Žiadne manty tu nie sú a premýšľam, ako si svoje plávanie spríjemniť. Zistila som, že keď sa otočím bruchom smerom hore, netrhá mi až tak prúd vody šnorchel od úst. Slnko sa schovalo za mrak a ja už mám toho celkom dosť. Je mi zima a každú chvíľu prechádzam cez trsy sargasových rias, ktoré ma škrabú po tvári a zamotávajú sa mi do vlasov a do držadla.
Zrazu sa podo mnou objavia štyri delfíny. Sú odo mňa asi štyri metre. Nikdy predtým som s divokými delfínmi neplávala, a tak chvíľu premýšľam, či sa ich mám báť alebo byť z nich nadšená. Delfíny sa však o žiadny fyzický kontakt so mnou nepokúšajú, a tak moje obavy hneď miznú. Po chvíľke ma dokonca začína mrzieť, že si stále udržujú odstup. Chcela by som sa ich dotknúť, ale nepriblížia sa ku mne na menej, než dva metre. Je ich tu celkom sedem. Zatiaľ čo skupinku štyroch delfínov zaujala čierna postavička brázdiaca hladinu, trojica ďalších sa obďaleč venuje sexuálnym hrám. Jeden zo samcov má vysunutý penis a pokúša sa spáriť so samicou. Otáča sa k nej bruchom a oba delfíny teraz pripomínajú písmeno X. Pripadám si ako v prírodovednom dokumente. Alli a Amanda už medzitým tiež skočili do vody a držia sa lana predo mnou. Keď už nás majú delfíny dosť, presúvajú sa k našej lodi, preplávajú tesne pod kýlom a pokračujú do hĺbky asi dvanásť metrov, kde sa otáčajú. Tim nás vozí sem a tam, podľa toho, kam sa práve uberajú. Je fascinujúce pozorovať, ako obratne sa delfíny pohybujú. Ich hydrodynamické prúdnicové telo a hladká koža, ktorá minimalizuje odpor pri plávaní, im spolu s ohybnou kostrou a mohutným svalstvom umožňuje veľmi rýchly pohyb. Nezáleží na tom, či plávajú bruchom hore alebo stranou, hore či dole, sú ako torpéda. Cítim sa vedľa nich hrozne nemotorná.

Márne hľadanie a práca na lodi
Život na lodi je psychicky pomerne náročný. Málo priestoru, málo zábavy (keď nepočítam TV), stále tí istí ľudia, rovnaká práca, rovnaké jedlo. Začínam chápať zmysel výrazu ponorková choroba. Okrem toho, že hľadáme manty a sledujeme z paluby, čo kde pláva a lieta, monitorujeme tiež mnoho oceánografických charakteristík. Ten, kto práve nie je na palube s ďalekohľadom na oku, každú polhodinu zaznamenáva rýchlosť vetra, veľkosť vĺn, hĺbku mora a viditeľnosť pod vodou. Dni ubiehajú a okrem jednej manty obrovskej, ktorú sme na chvíľu uvideli z paluby, a ktorá nám odplávala, sme na žiadnu ďalšiu nenarazili. Videli sme iba húf mánt malých, ktorý nám v šípkovej formácii pripomínajúcej bojovú letku podplával pod loďou.

Manta sem, manta tam…
Už iba pár dní a naša výprava sa skončí. Sedím vpredu a sledujem morskú hladinu, keď zrazu počujem Amandu a Tima. Vzadu na pravoboku vraj zahliadli väčší počet mánt malých. Sme v oblasti bohatej na planktón a je možné, že tu niekde budú aj manty veľké. Tim beží do podpalubia po harpúnu a vysielačku a o pár minút už skáčeme do člna a plávame k miestu, kde húf videli. Tim zastavuje čln niekoľko desiatok metrov od lode. Dívam sa na hladinu, ale nič nevidím. Niekde by tu však mali byť. Možno sa potopili do hĺbky. „Tam je manta!“ Ukazuje odrazu Tim smerom doľava. Pozerám sa daným smerom, ale okrem odrazu neba na hladine nič nevidím. Premýšľam, či sa to Timovi iba nezdalo, keď zrazu iba pár metrov od člna uvidím tmavú siluetu. Je to manta obrovská a nie je sama, sú štyri! Než sa stihnem rozhliadnuť, vidím už Tima, ako skáče s harpúnou a vysielačkou do vody a mizne za mantou v hlbine. Asi po minúte, ktorá sa mi zdá ako celá večnosť, sa Tim vynorí. Mantu označil! Nesmieme teraz stratiť signál, je to naša posledná šanca. Tú noc strávia Tim a Alli na člne sledovaním manty. Ďalší deň sa už striedame každé dve hodiny. Manta kľučkuje sem a tam, hore a dole a my máme občas čo robiť, aby sme ju nestratili. Nakoniec však po dvoch dňoch mantu opúšťame, pretože more je natoľko rozbúrené, že by to mohlo potopiť náš čln. Dúfame, že dáta, ktoré sa nám podarilo nazbierať, aspoň trochu prispejú k hlbšiemu poznaniu života týchto majestátnych tvorov.

Text a foto: Jitka Rynekrová