Kto má odvahu, cestu do sveta si nájde

116
Dedinky v Maroku
Dedinky v Maroku

Mať úspešný cestovateľský web, kaviareň a cestovať po celom svete znie ako lákavá práca, ktorú môže robiť iba človek s entuziazmom.

Na Slovensku patrí k takýmto nadšencom aj Jozef Terem a ako sám o sebe tvrdí – je človek, ktorý rád spoznáva svet.

Si cestovateľom na plný úväzok, vedieš cestovateľskú kaviareň, máš web o cestovaní – oba s výstižným názvom Dobrodruh, a organizuješ rôzne výlety. Znie to ako vysnívaná práca, ktorú ti nejeden môže závidieť. Aké sú však jej úskalia?

Úskalia sú asi v tom, že človek je rozlietaný, má málo času sám na seba, rodinu a na iné koníčky, ktoré sú mimo cestovania. Taktiež je taký nepokojný, lebo má stále nové výzvy. Tým, že spoznáva svet, láka ho niečo nepoznané a keď si aj myslí, že toho videl už dosť, vždy sa nájdu miesta, ktoré by chcel navštíviť, pretože sa objavia zaujímaví ľudia, ktorí mu vnuknú ďalší nápad. Takže tá práca má v sebe paradoxne istý nepokoj, pretože človek sa dostáva do rytmu neustálych výziev. Samozrejme, táto vysnívaná práca snov nie je až tak dobre ohodnotená ako iné. Všetko má svoje výhody aj nevýhody. Keď som začínal, mal som dilemu, či by nebolo rozumnejšie budovať si kariéru v inej oblasti a či nepodľahnúť hlavnému prúdu našej spoločnosti.

Veľmi populárne sú poznávacie zájazdy po rôznych mestách, či už v Európe alebo mimo nej. Ľudí zároveň láka aj exotika a dobrodružstvo. Aký typ cestovateľa podľa teba prevláda na Slovensku?

Momentka z Marakéšu
Momentka z Marakéšu

Povedal by som, že sme ešte v plienkach. Samozrejme, v dnešnej dobe je jednoduché kúpiť letenku, rezervovať ubytovanie, to už dávno nie je také dobrodružné, ako pred 15-timi rokmi. V tomto smere nie sme neskúsení, no často nám chýba cit, ohľaduplnosť, istá miera pochopenia a cestovateľský bontón. Musíme pochopiť, že ľudia v mnohých krajinách sú chudobní a peniaze od nás nedrankajú preto, že by nás chceli okradnúť, ale preto, lebo nás považujú za bohatých a je to pre nich často jediný zdroj obživy. Taktiež nerešpektujeme rôzne zvyky v krajinách – fotíme ľudí, aj keď si to neželajú, neberieme ohľad na kolorit krajiny. Veľa Slovákov je síce skúsených, ale často nevychovaných cestovateľov. Keď si všímam skúsené cestovateľské národy, kde je tradícia objavovania a expedícií, napríklad Angličanov, Francúzov, Španielov, Talianov – oni sa správajú k týmto ľuďom oveľa ohľaduplnejšie, vedia s úsmevom odmietnuť či s úsmevom poďakovať. To je však možno podmienené znalosťou miestneho jazyka, či už španielčiny alebo francúzštiny, alebo aj sebavedomím, ktoré pramení z lepších finančných podmienok.

Vraciaš sa z ciest na Slovensko rád? Nelákalo ťa ostať v zahraničí?

Ja sa vraciam rád. O živote v zahraničí človek, samozrejme, uvažuje, ale Slovensko mi prirástlo k srdcu, aj keď nie zrovna Bratislava, pretože tá sa za posledné roky dosť pokazila. Ako som býval milovníkom Bratislavy, v posledných rokoch som skeptický. Čo sa však týka Slovenska celkovo, mám veľmi rád jeho kolorit a prírodu. Je super, že máme štyri ročné obdobia, ktoré sú z pohľadu pestrosti prírody unikátne, čo napríklad tropické krajiny nemajú. Čiže vážna myšlienka odísť natrvalo do zahraničia vo mne nikdy nebola. Skôr ma lákalo žiť tu, chodiť pravidelne von a načerpávať energiu. Navyše si neviem predstaviť, že by som v zahraničí mohol robiť túto prácu a dokázal sa presadiť. Mať úspešný webový portál, prispievať do čítaných časopisov, prezentovať sa ako človek, ktorý má rád cestovanie a byť v tomto smere uznávaný, by nebolo v zahraničí jednoduché. Takže Slovensko je pre mňa zatiaľ to správne miesto.

Nezdá sa ti, že Slováci nevedia úplne oceniť krásy Slovenska?

Ja si myslím, že vedia a Slováci možnosti outdoorových aktivít využívajú naplno. V tomto smere majú ľudia našu krajinu radi. Druhá vec je ich skeptický postoj k politike a spoločnosti, to podľa mňa oddeľujú. Vidím množstvo Slovákov, ktorí chodia do hôr a športujú. Galibu často robia ľudia, čo sú nevzdelaní alebo sa ženú za peniazmi – takíto sú väčšinou pri koryte a robia zverstvá na pamiatkach, v prírode atď. Alebo ľudia, ktorí rozhodujú o miestach, kde nevyrastali alebo k nim nemajú vzťah. Takže myslím si, že Slovensko máme radi, len sme často povrchní, chýba nám osveta a cit ku svojmu okoliu.

Počas svojho života si navštívil pomerne veľa krajín, ktoré vyznávajú islam. Myslím si, že vzhľadom na rôzne nepriaznivé okolnosti posledných rokov panujú v ľuďoch predsudky nielen voči týmto krajinám, ale aj ľuďom, čo sa prejavuje často až extrémnou xenofóbiou. Ako sa to javí z tvojho pohľadu?

Jednoznačne máme rezervy v informovanosti. To znamená, že v našich médiách sú prezentované jednostranné informácie a s inými názormi sa nepracuje. Ľudia, najmä tí, ktorí necestujú, nemajú prehľad o situácii v danej krajine. Je mi až smiešne, keď niekto povie, že napríklad Rumunsko je diera alebo že v Albánsku sa zabíja. Rumunsko je nádherná krajina, kam cestujú ľudia z celého sveta – Francúzi, Angličania, Taliani a princ Charles tam dokonca kúpil chalupu. Už dávno to nie je Rumunsko ako za komunizmu, je tam krásna príroda a dediny. Je až neuveriteľné, ako tá krajina pokročila. Albánsko detto. Majú krásne a rušné prímorské strediská, je tam nádherné more, príroda atď. O Albánsku sa pritom dozvedáme len vtedy, keď tam náhodou niekto zahynie alebo tam niekoho prepadnú, čo sa v podstate deje v každej krajine. Avšak ľudia, ktorí tam boli, majú zdravý názor. Čo sa týka moslimských krajín, ľudia sa do nich obúvajú. My sme boli za posledný rok dvakrát v Maroku a raz v Tunisku. Sú tam fantastickí a milí ľudia, ktorí nemajú nič spoločné s terorizmom alebo ortodoxným náboženstvom. Sú to ľudia ako my, veselí a príjemní, ktorí majú tiež svoje rodiny a priateľov. Treba tam ísť, vidieť to, nemať predsudky, ale vypočuť si aj iný názor. U nás aktívne cestuje stále iba malé percento ľudí, uprednostňujeme materiálne veci pred tým, aby sme si zaplatili za zážitok alebo skúsenosť. Áno, súvisí to aj s tým, že nemáme až tak veľa peňazí, ale cestovať sa dá aj za lacný peniaz, len treba vedieť ako na to a mať trošku odvahu. Kto chce, ten si cestu do sveta nájde.

Dnes je turizmus na úplne inej úrovni ako kedysi, cestovanie je už dostupné, čo je síce dobré, no prináša to so sebou aj určité negatíva. Aké sú podľa teba práve negatíva masového turizmu?

Je mi až smiešne, keď niekto povie, že napríklad Rumunsko je diera alebo že v Albánsku sa zabíja. Rumunsko je nádherná krajina, kam cestujú ľudia z celého sveta – Francúzi, Angličania, Taliani a princ Charles tam dokonca kúpil chalupu.

Negatívum je to, že už takmer nič nie je vzácne. Je doba internetu, vieme si z domu kúpiť a rezervovať letenku či ubytovanie, čím cestovanie, samozrejme, stráca istý akt dobrodružstva. Hotely sú preplnené, tak sa stavajú nové tam, kde predtým neboli a zanikajú tradičné miesta na svete. Je to podobné ako s digitálnou fotkou. Kedysi boli klasické fotoaparáty na film a každá fotka bola vzácna. Človek sa tešil, ako ju vyvolá a hádal, či mu vyjde. Bolo to niečo posvätné. Aj fotografov bolo menej, boli váženejší a robilo sa to viac srdcom, pretože tomu museli obetovať množstvo peňazí, energie a času. V dnešnej dobe fotia ľudia na digitál, čo je na jednej strane výhoda, no na druhej sa pointa a radosť z toho čiastočne vytratila. Takže aj z cestovania sa pomaličky vytráca radosť z dobrodružstva. Dá sa povedať, že v podstate dnes už cestovanie nie je dobrodružné. Ťažko sa hľadajú nové miesta. Samozrejme, sú ešte také, kam nechodí veľa ľudí, ale je to čoraz ťažšie. Možnosti si uvedomuje každý, či už turisti alebo domáci, ktorí sa im snažia ponúknuť stále niečo nové.

Ktoré miesta na svete považuješ za ešte tak trochu neobjavené?

Ja vidím budúcnosť v Afrike, najmä vo vnútrozemí, kam ešte nechodí veľa turistov, no boli tam rôzne boje či občianske vojny. Samozrejme, je otázne, do akej miery je tam bezpečne a aké sú možnosti dostať sa do zaujímavých vnútrozemských oblastí. Ešte asi 15 rokov späť bolo napríklad ázijské Mjanmarsko pod vládou chunty, kde tiež nebolo možné dostať sa do rôznych oblastí, no teraz tam už chodí takmer každý. Donedávna to bola netradičná turistická oblasť. Samozrejme, sú ešte miesta, ako napríklad pralesy v Amazónii alebo Nová Guinea, kde až tak veľa turistov nestretneš. Alebo politicky izolované krajiny ako Severná Kórea.

Dedina Ushguli v Gruzínsku
Dedina Ushguli v Gruzínsku

Takých ako si ty, je veľmi veľa a v podstate my všetci prispievame k tomu, že miesta strácajú svoj pôvodný kolorit a autentickosť. Miestni sa tiež prispôsobujú turistom..

Presne tak, na svete je veľa takzvaných dobrodružných cestovateľov. Možno tu patrím k užšej skupine, ale z celosvetového hľadiska je takýchto ľudí veľmi veľa a všetci vyhľadávajú podobné miesta. Koniec-koncov, zápchy sú už aj na Mount Evereste, čiže aj to je miesto, kde dnes svojím spôsobom funguje masový turizmus. Ja vravím, že treba ísť tam, čo nie je v Lonely Planet – na takých miestach sú totiž vždy masy turistov. Treba ísť do lokalít, ktoré nie sú objavené. Neuvidíš možno highlighty krajiny, ale ak chceš zažiť niečo archaické, treba ísť mimo a zaručujem, že v každej krajine je množstvo nádherných miest, ktoré nie sú v bedekroch. Len sa treba informovať u domácich. Aj my Slováci by sme vedeli odporučiť veľa miest, ktoré sú krásne, nie iba notoricky známe ako Vysoké Tatry, Terchová, Oravský hrad, ktoré sú v každom sprievodcovi, ale aj lokálne špecifiká.

V rámci svojich rôznych činností zvykneš organizovať aj výlety so silnou dávkou dobrodružstva. Tento rok si zorganizoval výlet do Maroka a teraz si sa vrátil z dvojtýždňovej cesty po Indii, ktorú ste prebrázdili na motorkách. Dobrodružstvo vôbec je bázou všetkých tvojich aktivít. Čím ťa zrovna tento aspekt fascinuje na cestovaní najväčšmi?

Ja vravím, že treba ísť tam, čo nie je v Lonely Planet – na takých miestach sú totiž vždy masy turistov.

Ako som vravel, keď som s tým začínal, bolo samotné cestovanie dobrodružstvom. V časoch, keď nebol internet, mobily a informácie, bolo napríklad vycestovanie do Indie už samo osebe zaujímavé a adrenalínové, pretože ty si objavovala tie chodníčky. Dnes už to tak nie je, to je hlavný rozdiel. Preto uprednostňujem skôr šport alebo turistiku, idem na nejakú horu, splavovať rieku alebo sa snažím netradičným spôsobom prejsť a spoznať isté územie a podobne. Už nevyhľadávam cestovanie na štýl túlania sa po krajine, prezerania pamiatok, spoznávanie miest a múzeí, s tým som už skončil. Je to skôr o športových zážitkoch a výzvach.

V Indii si už kedysi bol, teraz v júli si sa tam po rokoch vrátil. Je to krajina, ktorá mnohých fascinuje. Aké máš odtiaľ zážitky?

V Indii sme boli na motorkách, na starej klasike Royal Enfield, ktoré sú v indických horských oblastiach veľmi obľúbené, jazdí na nich každý Ind, ktorý má motorku. Cestovali sme v severnej oblasti Indie, kde sú Himaláje, je tu drsná krajina, malé dedinky a málo obyvateľov. Bol to adrenalín, pretože sme chodili často na nespevnených uzučkých cestách, prechádzali cez vysokánske priesmyky, ktoré boli aj vo výškach cez 5300 metrov, kde bol už naozaj riedky vzduch. Mont Blanc, ktorý je považovaný za najvyšší vrch Európy, má 4810 metrov (ak nerátame Elbrus na Kaukaze) a v Indii sú v týchto výškach ešte cesty, kde sa dá dostať na motorkách alebo terénnym autom. Z tohto pohľadu je to absolútne unikátna oblasť.

Cesta na motorke v Indii
Cesta na motorke v Indii

Po revolúcii sa ľuďom konečne otvorili dvere aj do zahraničia. Do ktorých krajín viedli po páde režimu tvoje prvé kroky?

Klasika, boli to „stopovačky“ po Európe. Hneď po revolúcii sme vyrazili bez peňazí, iba s pár západonemeckými markami na zakúpenie základných vecí. Chodievali sme so spacákom, spali sme pri mori, v parkoch, na raňajky, obed a večeru sme mali ovsené vločky. Fascinovalo ma to a utrpenie a nekomfort, ktoré s tým súviseli, mi vôbec neprekážali. Ani to, že sme nemali na ubytovanie v hoteli a spali sme pod širákom. Myslím si, že západný svet a miestni to akceptovali, pretože vedeli, že naši ľudia chcú spoznávať ich krajinu. Bola to iná doba. Dnes už ľudia cestujú s komfortom a sú pohoršení, keď nejde teplá voda či niekde nie je dobre pripravené jedlo. Je to tak trochu absurdné, lebo keď niekto v Indii očakáva, že bude mať taký istý servis ako v Európe, tak to je absolútna neznalosť pomerov. Niektoré krajiny budú vždy špecifické. Dnes chodia ľudia na dovolenky do celého sveta a mnohí nie sú ochotní upustiť zo svojho štandardu a prispôsobiť sa miestnym zvyklostiam, naopak, chcú, aby ich obskakovali. A tak sa vám stane, že ste síce v Egypte, v Dominikánskej republike alebo na Zanzibare, no v globalizovanom turistickom rezorte z reálneho koloritu krajiny nevidíte vlastne vôbec nič.

Kláštor Orheiul Vechi v Moldavsku
Kláštor Orheiul Vechi v Moldavsku

Aké sú tvoje nesplnené sny? Kam by si sa rád vydal?

Do tých istých lokalít sa často nevraciam, skôr by som chcel ísť niekam do nových oblastí a niektoré miesta, kde sa to už veľmi nemení, si zámerne nechávam na neskôr. Napríklad Kanadu či Austráliu, civilizované krajiny, lebo si hovorím, že tam sa to zrejme za 20 rokov nezmení. Skôr si vyberám miesta, kde sa to každým rokom mení a stávajú sa turistickými destináciami a kde je ešte zatiaľ možnosť zažiť niečo v tradičnom duchu a za pár rokov to tak možno nebude.

Pred nejakým časom si sa rozhodol otvoriť cestovateľskú kaviareň Dobrodruh. V čom vidíš jej význam a prínos oproti iným kaviarňam? Čím ťa jej prevádzka napĺňa?

Dlhé roky som mal túžbu vytvoriť miesto, kde by sa mohli stretávať ľudia, ktorých spája láska k cestovaniu, turistike a dobrodružstvu. Už dlhé roky som sa na to chystal a zhruba pred dvoma rokmi sa mi to konečne podarilo. V Bratislave pri Istropolise som otvoril Dobrodruha – klubovňu, kaviareň a pub v jednom, kde sa naozaj stretáva veľa ľudí, ktorí majú radi cestovanie. Organizujú sa tam rôzne besedy, kde si ľudia vymieňajú skúsenosti a zážitky, sú tam výstavy fotiek, dá sa tam príjemne posedieť. Steny sú vyzdobené rôznymi artefaktmi, ktoré sú spomienkou na cesty. Je to miesto, ktoré vyhľadávajú aj ľudia, ktorí čítajú web dobdrodruh.sk. Ten slúži na to, aby sa ľudia motivovali alebo aby sa dozvedeli zaujímavé informácie. Takže web, kaviareň, rôzne výlety a besedy, to všetko je prepojené a pod hlavičkou Dobrodruh sa snažím vytvoriť čo najširšiu škálu aktivít, aby sa ľudia mohli inšpirovať, zmeniť svoj život a začať si plniť svoje sny.

Text: Miriama Vojteková, foto: archív Jozefa Terema