Matej Tóth: „Áno, boli aj depresie, ale v mojom ponímaní.“

401
Matej Tóth
Matej Tóth

Olympijský víťaz z Rio de Janeiro v roku 2016 – Matej Tóth – sa venuje chôdzi na 20 a 50 kilometrov. Osem mesiacov prežíval doslovné peklo, keď bol obvinený z použitia dopingových prostriedkov.

Pred Vianocami sa však všetko ustálilo, Matej bol definitívne oslobodený od podozrenia a následne sa v januári tohto roka zúčastnil prvých pretekov, ktoré si náležite užil.

Stretávame sa pár minút pred krstom CD Samuela Tomečka, ktorému uvediete do sveta IKONY. Ako sa máte?

V Bratislave som dnes prežil veľmi príjemný deň. Milé stretnutia a priznám sa, na tento večer som sa obzvlášť tešil. Prišiel som s časovou rezervou – mám rád, keď schôdzky a povinnosti nie sú príliš „nadupané“ a užívam si ich bez stresu.

Aký je váš vzťah k spievaniu?

Veľmi kladný. Spievam rád, aj keď v aute deti občas zavelia, aby som už bol ticho, že sa to nedá počúvať. Takže najčastejšie si spievam v sprche (smiech). Rodičia ma viedli skôr k športu ako k umeniu, takže žiadne hry na gitare a podobne.

Možno ani nebol čas, keď ste veľa trénovali…

So športom som začal pomerne neskoro, na druhom stupni základnej školy.

Máte za sebou zložité obdobie, hoci dnes ste tu usmiaty ako slniečko. Celý národ pozorne sledoval, čo sa bude diať, ako to dopadne, určite ste dostávali množstvo podporných reakcií. Čo vás motivovalo trénovať v období, keď ste netušili, či vôbec budete ešte pretekať?

V tých najťažších chvíľach som ani nešportoval, nebolo žiadnej motivácie a na tri mesiace som z tréningov úplne vypadol. Chýbala mi radosť zo športu a nevidel som ani význam, prečo by som mal ísť hlavou proti múru, že budem športovať tak či tak. Postupne prichádzala vlna energie, keď som videl, že ľudia mi veria, stoja za mnou, ale úplná radosť to ešte nebola, taká tá nefalšovaná. Tá prišla až neskôr, keď už prichádzali pozitívnejšie správy a hlavne tá rozhodujúca spred Vianoc. Vtedy sa vrátila sila, chuť opäť bojovať a potešilo ma, že telo nezabudlo na tréningy a na to, čo som predtým do neho vložil.

Ako teda vyzerali tie tri mesiace? Asi ste neprepadli úplným depresiám…

Priznám sa, boli aj depresie, ale v mojom vnútornom ponímaní, možno okolie to ani nevnímalo, len kto ma lepšie pozná, spozoroval, že môj slniečkový úsmev sa vytratil. Trvalo to možno týždeň-dva, kým sme s tým nevyšli von, pred médiá a ľudí. Reakcie, dôvera a podpora boli obrovské, pochopil som, že sa naozaj nemám za čo hanbiť, nič zlé som neurobil, môžem chodiť po svete so vztýčenou hlavou. Nebolo to ono, ale lepšie ako v úplne prvé dni.

Keď k vám dorazila prvotná informácia o podozrení na doping, verili ste vlastným očiam?

Priznám sa, že som neveril, nechápal som to, nevedel som to rozanalyzovať v hlave. A nikto mi ani nevedel poradiť, nik s tým nemal skúsenosti, len som vedel, že je tu problém, ktorý treba riešiť. Ale kde začať a s kým?

Tri mesiace ste netrénovali. Čo ste počas nich robili?

Určite som neležal a nepozeral do stropu. Bolo to cestovanie, vyšetrenia, komunikácia s právnikom, zisťovanie ako, čo a kde riešiť, povinností bolo neúrekom. Naozaj na sedenie v depresiách čas nebol. Našiel som si paralelu, že nejdem na sústredenie pred majstrovstvami sveta, ale idem riešiť, čo je potrebné. Pochopil som, že šport má veľa súvislostí aj s bežným životom a naopak. Využíval som schopnosti z vrcholového športu a zistil som, že dobrá kondícia, dobrý tím pomôžu zdolať každú prekážku.

Počas tohto obdobia ste aj premýšľali nad tým, že sa už na dráhu nevrátite?

Samozrejme, bol som dokonca presvedčený, že ak sa to aj dorieši, nebudem mať silu vrátiť sa, ale našťastie sa to preklopilo v prospech športu. Riešil som reálne, čo budem ďalej robiť. Kým prípad nebol ukončený, vedel som, že ťažko sa mi bude niečo hľadať, všetko boli len alternatívy. Ak by to dopadlo zle, bolo jasné, že so športom musím skončiť, ak sa to vysvetlí, vedel som si predstaviť nejakú funkciu v Dukle či Zväze, ale do konkrétností som nešiel. Nechcel som takto skončiť.

Prvý tréning po troch mesiacoch bol ťažký?

Na úrovni staršieho žiaka (smiech). Hádam mesiac trvalo, kým tréning bol naozaj tréningom a nie len – idem sa prejsť. Psychika tiež zohrala svoju úlohu, postupne prichádzajúce dobré správy spôsobovali, že telo vylovilo z pamäte kondíciu a už to stúpalo rapídne a lepšilo sa.

Spomenuli ste, že rodičia vás viedli športovo, predsa však – chôdza nie je atraktívny šport ako hokej, futbal, cyklistika. Ako ste sa k nemu dostali?

Začal som všeobecnou atletikou, ktorá v Nitre bola populárna a stále je. Dostal som sa do takejto triedy, mali sme fantastického trénera, ktorý nám vštepil lásku k športu a po pár mesiacoch som vedel, že chcem chodiť závodne, bavil ma vytrvalostný šport.

Ako to prijali rodičia?

Veľmi pozitívne, podporovali ma a tešili sa z mojich úspechov. Prízvukovali mi, že škola je prvoradá, ale otec chodil so mnou na sústredenia, preteky…

Plánujete sa po týchto skúsenostiach venovať situácii v dopingu?

Áno, viem teraz už aj poradiť, no dúfam, že nikomu nebudem musieť. Ale mám v úmysle poukázať a snažiť sa zmeniť pravidlá aj vo svete, aby čistý športovec nemusel absolvovať to, čo som prežil ja. Keď je raz niekto čistý, malo by to byť nastavené inak, aby sa človek vedel obhájiť transparentnejšie a rýchlejšie, aby mu to neuberalo chuť a záujem o ďalšiu športovú cestu.

Text a foto: Anna Ölvecká