Last Folio – stále otvorená kapitola

127
Last Folio
Projekt Last Folio obletel celý svet, Yuri Dojc spolu s Katyou Krausovou majú za sebou 28 veľkých výstav či už vo Veľkej Británii, Spojených štátoch či v Nemecku a fascinuje dodnes.

Každý sa vyrovnávame či už s osobnou alebo kolektívnou minulosťou po svojom. Yuri Dojc, pôvodom slovenský fotograf, avšak už dlhé roky žijúci v Kanade, vďaka náhodnému stretnutiu vytvoril pôsobivý projekt s názvom Last Folio, ktorým odhaľuje kus zo seba samého.

Nie je to však len o umeleckej hodnote Dojcovho projektu, ale predovšetkým o otázkach, myšlienkach, o ktorých nás núti jeho autorská tvorba uvažovať. „Bez minulosti je ťažké budovať budúcnosť. Tá moja sa časovo posunula, pretože keď som žil tu, minulosť som až tak nevidel. Človek si žije svoj život, zaoberá sa prítomnosťou, avšak keď sa dostane do projektu, ako je Last Folio, tak ho to priam stiahne do minulosti. A do toho sa zamieša história tejto krajiny, židov, spolužitia a aj táto,“ ukazuje na odznak #AllForJan.

Last Folio

Last Folio nie je len zachytením udalostí nie zasa až takých dávnych, respektíve jej dôsledkov, ale taktiež nám nastavuje zrkadlo – poučili sme sa z minulosti dostatočne a čo ako súčasť spoločnosti robíme dnes pre to, aby sme sa podobnej katastrofe vyhli? Predovšetkým v súčasnej dobe naberajú podobné otázky znova na sile. Nachádzame sa v prostredí, ktorého atmosféra je priam nasiaknutá xenofóbiou a intoleranciou. Nezabúdajme však aj na pozitívnejší aspekt momentálnej doby – je dôležité pripustiť, že v spoločnosti je stále veľa aktivistov, vďaka ktorých snahám sa šíri triezvy svetonáhľad, cit a predovšetkým snaha o diskusiu. Byť súčasťou diskurzu je v tomto prípade obzvlášť dôležité – alebo minimálne byť jeho poslucháčom, pozorovateľom.

Kto sme bez minulosti?

Last Folio

Doba, v ktorej žijeme, nás núti opätovne sa zamýšľať nad minulosťou – nebolo to však tak vlastne vždy? Ako vravel múdry Leonardo Da Vinci, vytváranie budúcnosti je podmienené skúsenosťami z minulosti – je na tom kus hlbokej pravdy. Keď sa umelec zhostí konkrétnej témy prostredníctvom umeleckého jazyka, môže mať dvojnásobný efekt, a o to viac sa divákovi priblížiť.

Téma holokaustu v jej širokom ponímaní inšpiruje mnohých umelcov podnes. Životná a umelecká cesta Yuriho Dojca sa s ňou však preťala až pomerne neskoro a to zhodou náhod – ak nešlo o niečo viac. Začiatkom roka 1997 sa fotograf na otcovom pohrebe zoznámil s pani Vajnorskou, ženou, ktorá prežila koncentračný tábor, starala sa o ľudí s podobným osudom a ktorej veštica v tábore predpovedala celý život. Okúzlený Yuri Dojc ju požiadal, či ju smie na stretnutiach sprevádzať, a tak sa začala nová fáza aj v jeho doterajšom osobnom živote. „Vtedy mi napadla myšlienka, že osud asi existuje a to, čo sa má stať, sa stane.“

Yuri Dojc a filmová producentka a režisérka Katya Krausova sa zoznámili v roku 2005 na stretnutí ľudí, ktorí sa v roku 1968 po invázii vojsk Varšavskej zmluvy do Československa rozhodli emigrovať. Yuri Dojc bol jedným z organizátorov a prezentoval tu aj svoje portréty ľudí, ktorí prežili holokaust. Filmárku zaujali natoľko, že sa rozhodla Yuriho Dojca osloviť s ponukou nakrútiť o tých ľuďoch film. „On mi však povedal, že nemá záujem a to z dvoch dôvodov. Po prvé preto, lebo mu už niečo podobné navrhlo veľa ľudí a nikdy z toho nič nebolo a po druhé pre to, že to nie je súčasť jeho práce v pravom zmysle slova, ale je to skôr osobný, emocionálny projekt.“ Odhodlanie a záujem však napokon, našťastie, týchto ľudí opäť spojil – žeby osud, o ktorom Yuri Dojc od stretnutia s pani Vajnorskou stále intenzívnejšie premýšľal?

„Vtedy mi napadla myšlienka, že osud asi existuje a to, čo sa má stať, sa stane.“

Po pár mesiacoch sa spolu pustili do projektu, ktorý oboch ovplyvnil väčšmi, než si zrejme v prvopočiatkoch boli ochotní pripustiť. „Začali sme s rozhovormi s ľuďmi a už počas 24 hodín sme si uvedomili, že títo ľudia sedeli dlho sami, opustení a možnože dúfali, že raz za nimi niekto príde opýtať sa na tieto veci,“ spomína Katya Krausova.

Nečakaný objav

Počas nakrúcania sa Yuri Dojc spolu s Katyou Krausovou dostali do starej bardejovskej židovskej jednotriedky, vďaka čomu sa projekt Last Folio stal ešte intenzívnejším. Odhaľovala totiž vzácny poklad, knihy ponechané napospas osudu – všetko vrátane nich tu ostalo na svojom mieste, desaťročia sa ich nik nedotkol, jediné, čo tu zanechalo stopy, bol čas. Dlhé roky nedotknuté knihy spustili novú vlnu inšpirácie a Yuri Dojc vďaka tomuto stretu s minulosťou rozšíril fotografie portrétov o fotografie síce starých, poškodených, no krásnych kníh – a tie sa vlastne stali akýmisi portrétmi tiež. Katya Krausova vysvetľuje, že pre Yuriho Dojca to neboli len neživé predmety. „On tie knihy fotil ako portréty. Každá z tých kníh predstavuje jedného človeka, ktorý sa už nikdy nevráti. Chcel im dať ľudskú tvár.“

Last Folio

Po mimoriadnom zážitku v bardejovskej opustenej židovskej škole Yuri Dojc s Katyou Krausovou putovali po ďalších mestách, hľadali staré knihy, ktoré prezentovali veľmi dôležitú minulosť vlastne pre nás všetkých. Katya Krausova náhodou v Michalovciach objavila obrovský poklad, knihu, vďaka ktorému sa Yuri Dojc v predstavách o osude ešte väčšmi utvrdil – patrila totiž jeho starému otcovi. Tým sa symbolicky umelcova cesta za vlastnou minulosťou zavŕšila.

Projekt Last Folio obletel celý svet, Yuri Dojc spolu s Katyou Krausovou majú za sebou 28 veľkých výstav či už vo Veľkej Británii, Spojených štátoch či v Nemecku a fascinuje dodnes. Hoci ako celok je fascinujúca, Katya Krausova ako zaujímavosť vraví, že „niektoré galérie dokonca hovoria, že pre nich sú tie portréty ľudí dôležitejšie ako fotografie kníh, ktoré sa stali takou ikonickou reprezentáciou tohto projektu.“ Výstava nás nabáda premýšľať nad osudmi tých, ktorí nám boli rovnocenní, nad našou vlastnou cestou – nie je len tak poznaním histórie, navyše prostredníctvom umeleckého zážitku, ale aj sebapoznaním. Yuri Dojc dal minulosti podobu úchvatných fotografií, zvizualizoval nielen svoje spomienky, ale rovnako tých, ktorí medzi nami už nie sú alebo ich je už veľmi málo. Čas je neúprosný nielen voči knihám, ktoré si našli cestu k Yurim Dojcovi, no taktiež voči tým nemnohým, ešte stále žijúcim obetiam druhej svetovej vojny a v konečnom dôsledku voči nám samotným. Výstava Last Folio putuje s nami a hoci Juri Dojc ju v istom zmysle považuje za zavŕšenie svojej osobnej i umeleckej cesty, nenaznačuje, že by bola poslednou kapitolou…

„On tie knihy fotil ako portréty. Každá z tých kníh predstavuje jedného človeka, ktorý sa už nikdy nevráti. Chcel im dať ľudskú tvár.“

Výstava Last Folio

Last Folio
Yuri Dojc

Yuri Dojc a Katya Krausova prišli opäť na Slovensko, aby znova predstavili projekt Last Folio. Prvá časť výstavy sa uskutočnila v bratislavskom Rakúskom kultúrnom fóre 3. mája 2018, v druhej časti ju obaja umelci prezentovali v novozrekonštruovanej synagóge v Lučenci na druhý deň. Súčasťou neboli len fotografie ikonických kníh, ale taktiež premietanie filmu Last Folio, ktorý dokumentuje príbehy niektorých, ktorí zažili strach a utrpenie spojené s druhou svetovou vojnou a holokaustom a tiež cestu samotného Yuriho Dojca za svojou minulosťou. Obe časti – výstava fotografií i film podnietili mimoriadne zaujímavú a podnetnú diskusiu s tvorcami a hosťami bratislavskej vernisáže, na ktorej sa účastnil aj bývalý šéfredaktor denníka Der Standard Erhard Stackl z Viedne a Martin Bútora, bývalý veľvyslanec SR v Spojených štátoch a poradca prezidenta Andreja Kisku. Výstavu v Bratislave si v Rakúskom kultúrnom fóre môžete pozrieť do 1. júna 2018, kým tú lučeneckú do 26. júna 2018.

Text: Miriama Vojteková, foto: Yuri Dojc, Rakúske kultúrne fórum