Rusko: Transsibírska magistrála

55
Transsibírska magistrála
Moskva ráno

Cesta vlakom môže byť pre niekoho utrpenie a pre iného splnený sen. Zažil som už oba prípady. Dlhodobo som však túžil po tom, že najväčšiu krajinu na svete si pozriem práve spoza okna kovového hada, ťahajúceho sa z Moskvy až do Vladivostoku.

Takáto cesta zaberie týždeň. To je pomerne dosť veľa času na to, aby som vydržal sedieť na jednom mieste. Našťastie sa dá naplánovať individuálny počet zastávok. Aspoň na niekoľko dní tak vystriedať to monotónne „tdm-tdm“ za kontakt s domácimi v ich tradičnom prostredí.

Transsibírska magistrála
Kremeľ

Je to tu. Vlak sa po prvýkrát pohol a opúšťa perón moskovského nástupišťa. Strácajú sa aj usmiate alebo uplakané tváre, ktoré sa lúčia s tými, čo nastúpili na legendárnu magistrálu. Mne nemáva nikto, ale to ma neodrádza od toho, aby som tak neurobil ja.
Absolvovať túto trasu je ako cestovanie časom. A to doslovne. Okrem toho, že sledujem, ako sa zo dňa na deň mení krajina tam vonku, tak aj prechádzam viacerými časovými pásmami. Vo vlaku však platí stále moskovský čas, aby to bolo o niečo jednoduchšie.

Míňam mestá, dediny, polia, zasnežené pláne. Všetko je iné. Akurát tie milióny briez okolo trate vyzerajú celkom rovnako. Nedá sa prehliadnuť, že čím ďalej od Moskvy sa vlak vzďaľuje, tým viac sa akoby krajina menila na jednoduchšiu. Vysoké budovy nahrádzajú nižšie až neskôr celkom zmiznú. Namiesto nich sa len kde-tu objaví nejaká malá dedinka. V nej pár drevených domcov, ktoré akoby boli z filmu o Mrázikovi.

Transsibírska magistrála
Pravideľná údržba bŕzd

Z tejto ruskej idylky ma z času na čas vytrhne nejaké veľkomesto, no je to len sporadické. Po pár dňoch mi je jasné, že sme na Sibíri. Januárové teploty klesajú ako preferencie Československej komunistickej strany v novembri 1989.

Vystupujem teda v meste Irkutsk. Ako ma môže privítať toto zimné kráľovstvo? Sneží, všetko je biele, teplota cez deň -23°C. V noci je pre istotu ešte chladnejšie, príjemných -35°C. Podmienky ako stvorené na výlet k Bajkalskému jazeru.

Transsibírska magistrála
Ráno na Bajkalskom jazere

Šofér dodávky – miestny „rely závodník“ – si to zmrznutou krajinou páli, ako keby jazdil svoj životný pretek. Našťastie, všetko dobre dopadlo a spolu so značnou dávkou adrenalínu v krvi vystupujem na breh Bajkalu. Ľadový vietor mi poriadne vyštípal nielen líca, ale každý jeden milimeter na celom tele. V týchto podmienkach rýchlo zlyháva bežná európska elektronika, nech sa snažím akokoľvek. Nepomáhajú ani kostrbaté lúče zapadajúceho slnka nad jazerom, ktorým som veril a dúfal v ne, že ma zahrejú aspoň na chvíľu.

Po pár dňoch na Sibíri sadám do vlaku opäť a sledujem jazero spoza okna. Pri teplotách, ktoré panovali tam vonku, mi príde vhod sa znovu ohriať. Mám pred sebou ďalšie tri dni, kým vlak dorazí nielen na konečnú jeho jazdy, ale aj konečnú celého kontinentu.

Transsibírska magistrála
Niekde v Rusku

Vladivostok ešte spal, keď lokomotíva víťazoslávne poslednýkrát zapískala na znamenie, že sme v cieli cesty. Dedinka, ktorú kedysi obhospodarovala len hŕstka čínskych rybárov a roľníkov, dnes patrí Rusku, po tom, ako ju strategicky „vykšeftovali“. Dnes je to sídlo najväčšieho prístavu celej krajiny na ďalekom východe.

Teplota je tu príjemnejšia, no aj tak stále hlboko pod nulou. V tom Rusku zamrzne asi naozaj všetko. Tu vidím po prvý krát lode, ktoré sa na mori nekolíšu. Hrubá vrstva ľadu im v tom bráni. Nie je to len taká obyčajná škrupinka. Na mnohých miestach si domáci skracujú presun autom. Namiesto tradičnej cesty po pevnine jazdia práve po ľade na morskom povrchu. Divné? Nie. Toto je Rusko v zime.

Transsibírska magistrála
Vladivostok

Ak vás zaujíma viac o tom, aká je Transsibírska magistrála v zime, tak si prečítajte môj bezplatný ebook, ktorý je práve z cesty po Rusku. Napísal som tam všetko potrebné a zaujímavé, čo sa mi počas tejto epickej cesty pritrafilo. Nájdete ho na mojom blogu o cestovaní:  http://www.photoandtraveling.com/bezplatny-ebook-z-ruska/

Text a foto: Aleš Tvrdý