Moravcová, Slafkovský, Hrbatý: Prečo milujú svoju športovú disciplínu?

115
Športovec roka

Niekedy ide o náhodu, často sú inšpiráciou kamaráti, no najčastejšie priviedli k profesionálnemu športu našich najlepších reprezentantov rodičia. Keď sa dostavia športové úspechy, práve im patria slová poďakovania.

Podobné zneli z pódia či v kuloároch počas slávnostného vyhlasovania výsledkov Športovec roka 2018. Niektorých súčasných i bývalých skvelých slovenských športovcov sa nám podarilo osloviť s otázkou, prečo si vybrali práve ten ich šport.

Henrieta Farkašová, zrakovo znevýhodnená zjazdová lyžiarka:

Farkašová
Skvelá paraolympionička Henrieta s navádzačkou Natáliou (vpravo)

Na svojom športe mám rada rýchlosť, voľnosť, prírodu. U mňa išlo o „lásku na prvé zošuchnutie“, vlastne od prvého momentu, ako som sa postavila na lyže. Bola som sedemnásťročná stredoškoláčka na lyžiarskom výcviku. Mohlo by sa zdať, že na vrcholové športovanie je to neskoro, no veľmi rýchlo som robila pokroky a môj telocvikár vo mne videl veľký talent. Stal sa mojím prvým navádzačom a pomohol mi zorientovať sa v rôznych zväzových i finančných záležitostiach, za čo som mu nesmierne vďačná. Ani moji blízki sa nezľakli a veľmi ma podporili. Od mojich začiatkov síce uplynulo už pätnásť rokov, no dodnes som šťastná, že som na ten lyžiarsky kurz išla. A veľmi si vážim, že som sa spolu s navádzačkou Natáliou Šubrtovou tento rok premiérovo ocitla medzi top desiatkou športovcov.

Hrbatý
Dominik Hrbatý

Dominik Hrbatý, tenista:

Svoj šport som si nezvolil sám, „vybrali“ mi ho rodičia. Tenis hrával otec. Na kurt som sa po prvý raz dostal veľmi malý, to si nepamätám, aktívne som začal približne ako šesťročný. Veľmi ma bavilo súťažiť, hrať o víťazstvá a dokazovať najmä sebe, že stále sa dá zlepšovať. Športy ako hokej či futbal sú síce možno pre malého chlapca atraktívnejšie, no nelákali ma. Vždy som chcel byť len tenista. (Úsmev.)

Štefečeková
Zuzana Rehák Štefečeková

Zuzana Rehák Štefečeková, strelkyňa:

Prečo som si vybrala streľbu? Lebo nebeháme! (Úsmev.) Ale vážne: Kondičku musím mať, zbraň váži približne štyri kilogramy. K strieľaniu ma priviedol otec a úplne ma dostalo. Nad nijakým iným športom som ani nepremýšľala. Ženu so zbraňou som vnímala veľmi zaujímavo, bolo to pre mňa niečo nové. Postupne aj tréneri vo mne objavili talent, prichádzali celkom dobré výsledky – a to sa už nedalo skončiť.

Alexander Slafkovský, vodný slalomár:

Slafkovský
Úspešný vodný slalomár s partnerkou Jelkou

Keď sa človek po siedmy raz ocitne medzi TOP desiatkou najlepších športovcov, vždy si s vďakou spomenie na začiatky. Po mojom narodení lekári vyslovili ťažký ortieľ, že asi nebudem chodiť. Moji rodičia to nechceli dopustiť a robili všetko, aby ma dostali do normálneho života. Mám za sebou množstvo operácií, intenzívneho cvičenia a podobne, až som sa vďaka nim dostal do lode a už z nej nevystúpil. Pochopil som, že tenista či hokejista zo mňa nebude, ba ani lyžiar, hoci som odmalička lyžoval. Takže vodáctvo bola najlepšia voľba. Všetkým, čo boli a sú doteraz pri mne, som veľmi vďačný a usilujem sa im športovými výkonmi robiť radosť.

Moravcová
Martina Moravcová

Martina Moravcová, plavkyňa:

U nás plávala celá rodina, takže moja cesta do bazéna bola veľmi priama. Mala som asi štyri roky, keď sa začal môj plavecký život. Spočiatku išlo najmä o to, aby sa mi zlepšila imunita, lebo som bola často chorá. Potom sa mi pod maminým trénerským vedením začalo dariť, v šestnástich som išla na prvú olympiádu. Hoci som skúšala aj tenis či jachting, plávanie zvíťazilo. Asi to bola dobrá voľba, keď som sa šesť ráz stala víťazkou tejto krásnej ankety, hoci sa ma vlastne nik nepýtal, či sa mi plávanie páči. (Úsmev.)

Matej Tóth
Matej Tóth

Matej Tóth, chodec:

S mojím športom som začínal pomerne neskoro – až ako trinásťročný. No voľba mi určite sadla, aj keď som mojim najbližším spočiatku nechcel chodecký štýl ukázať. No netrvalo to dlho a „predviedol“ som sa. Moja mama najprv vnímala preteky ako utrpenie a chodecké galeje. Spomína najmä na jedny z prvých, keď sa mi nedarilo a tréner na mňa dokonca kričal. No dnes mi chodí na preteky držať palce. Otec ma sprevádza aj v zahraničí – moje olympijské zlato zažil na vlastnej koži v brazílskom Riu. Vtedy bol pre mňa obrovskou vzpruhou.

Text: Bea Vrzgulová, foto: Pavol Urbánek, Patrik Ratajský