Okružná cesta na Apeninách

121
Taliansko
Bergamo – vstup do starého mesta

Skvelé jedlo, dobré víno, bohatá história, jedinečná kultúra, atraktívny šport, krásne ženy, nekonečné pláže, zasnežené končiare hôr… Takto by som mohol pokračovať dlho. Naozaj veľmi dlho. Namiesto toho však použijem už len jedno slovo, ktorým to všetko vystihnem. Taliansko.

Presne tak. Krajina, ktorá je len kúsok od Slovenska. Vôbec ju netreba hľadať na druhej strane planéty. Máme to takmer „pod nosom“. Niekedy netreba ísť ďaleko na to, aby som našiel viac než dosť. Práve na Apeninskom polostrove som našiel nielen to, čo som hľadal, ale aj to, o čom som ani nevedel. Je celkom jedno, či bolo leto alebo zima. Na srdci ma hrialo zakaždým, keď som sa sem vrátil.

Taliansko
Na hlavnom námestí v Miláne

V malom a nenápadnom Bergame

Práve tu začínala takmer každá moja cesta v Taliansku. Nie je to vec náhody alebo dokonalej konštelácie hviezd, ale cien leteniek nízkonákladovej spoločnosti. Odísť z letiska do iného mesta by bolo asi tou najväčšou chybou, ktorej sa dá v Bergame dopustiť. V Európe je pravidlom, že srdce každého mesta je práve staré mesto. Je celkom jedno, či ide o obrovskú metropolu alebo malinkú usadlosť, pánu Bohu za dverami. Práve predstava toho, že len neďaleko odtiaľto sa nachádza svetové centrum módy Miláno, zapríčiní to, že sa do Bergama mnohí nedostanú. To je moja výhoda, a preto sa po centre mesta skoro ráno prechádzam takmer sám. Okrem rozospatých holubov posedávajúcich na drôtoch a šoférov dodávok, ktorí sa starajú o to, aby obchodíky nezívali prázdnotou, tu nie je nikto. Prvé ranné slnečné lúče sa tak dokonale vychutnávajú v sediacej polohe na vysokom mestskom múre.

Z Milána do Turína

Bergamo je malá križovatka medzi módou a prírodou. Smerom na východ je neďaleké mesto Brescia, ktoré je v tesnej blízkosti dvoch krásnych jazier. Tentoraz už však aj ja mierim na západ, kde sa chystám splniť si ďalší sen.

Panoráme Florencie jednoznačne panuje katedrála, ktorú prevyšujú na horizonte len vysoké kopce niekde v pozadí.

To, že Miláno je centrom svetovej módy, je jasné takmer každému. Mňa sem však ťahá niečo celkom iné – v tomto meste sídli môj obľúbený futbalový tím. No a práve návšteva metropoly severu Talianska nebola náhodná presne v čase, keď si svoje sily na trávniku štadióna San Siro zmerali odvekí rivali Inter a AC. Mal to byť pre mňa vrchol celého výletu, no nestalo sa tak. Nepodarilo sa nám kúpiť pred zápasom lístky, a tak som so sklonenou hlavou mohol len počúvať spoza plotu to, ako sa 80-tisíc fanúšikov prizerá na tento koncert. Ak sa ešte do tohto mesta niekedy vrátim, tak to bude opäť len kvôli tomu, aby som videl naživo hrať Inter Miláno pred plnými tribúnami.

Michelangelove záhrady sú niečo ako raj na Zemi.

Severné Taliansko má viacero klenotov, kde sa určite oplatí zastaviť. Pohodlne si teda ráno sadnem do vlaku z Milána. V ruke ma však zahrieva káva v papierovom poháriku, aby som neprespal svoju zastávku. Nebudem cestovať dlho a kofeínový povzbudzovač k Taliansku patrí rovnako, ako aj špagety, pizza alebo temperamentné správanie Talianov. Presúvame sa zhruba do 150 km vzdialeného Turína.

Ďalšie mesto, ktoré je rozhodne jedným z tých, čo na mape Talianska nezakrýva tieň. V realite sa to tak môže zdať. Najmä kvôli vysokým horám, ktoré sa driapu k nebesám, len niekoľko kilometrov od mesta. Na pohľad to však vyzerá tak, ako keby boli pevnou súčasťou niektorého z okrajových sídlisk. Žiaľ, tento prírodný masív si vyžiadal v minulosti aj svoje obete. Okrem iných tu havarovalo aj lietadlo vezúce futbalový tím AC Turín zo zápasu. Svojho času jedno z najlepších talianskych družstiev, ktoré sa po tejto tragédii nikdy nedostalo do podobne kvalitnej zostavy.

Taliansko
Turín

Pod tými obrovskými kopcami mi už je akosi chladno. Asi aj preto ma to ťahá viac na juh. More, pláž, pohoda. Sen mnohých Slovákov sa naplní práve v tejto krajine. Asi aj preto sa mi nepodarilo navštíviť jednu z najväčších pamiatok nielen tohto mesta, ale hádam aj celej krajiny – slávne turínske plátno, za ktorým cestuje mnoho veriacich z celého sveta. Ja však chcem ísť k moru. Pomyselne si zadávam nový cieľový bod, kde nájdem svoje útočisko. Skôr, ako však dorazím do Livorna, nedá mi neurobiť si zastávku v malom meste. Malé na mape, no obrovské na celosvetovom zozname všetkých turistov naprieč kontinentami. Ktovie, ako by to bolo, ak by sa udalosti vyvinuli tak, ako boli naplánované? Kladiem otázku sám sebe. Bolo by mesto Pisa také známe, ak by sa tá veža nenaklonila? Myslím, že nie. Práve to, čo robí Pisu Pisou, je jej šikmá veža. Niekedy sa udalosti vyvinú naozaj nezvyčajne alebo celkom naruby v porovnaní s tým, ako boli plánované. Stáva sa však, že to je dosť na škodu, no určite to tak nie je v tomto prípade. Odchýlenú vežu vedľa katedrály práve preto dennodenne navštevujú desaťtisíce zvedavcov, ktorí sa aspoň na fotke snažia o to, aby túto budovu, pripomínajúcu ozdobený komín, vrátili do pôvodnej polohy.

Pri najdrahšom kapučíne, aké som kedy mal, pozerám na vežu v Pise a premýšľam o posledných správach, ktoré hovoria, že táto stavba sa akosi záhadne sama od seba pomaličky vracia do vodorovnej polohy. Uvidíme neskôr, ako to naozaj bude.

Taliansko
Pisa

V srdci renesancie

Prístavné mesto Livorno na pobreží Stredozemného mora sa stáva miestom môjho oddychu. Predstava toho, že už onedlho si konečne ponorím svoje kysucké chodidlá pod morskú hladinu, sú mojím hnacím motorom. Ako malý chlapec (no aj ako dospelák) som predsa dlho sníval o tom, že pôjdem k moru. Azda aj preto bola vždy každá moja cesta k tejto obrovskej modrej ploche, ktorá na ma mape priam svieti, jednou z tých viac vytúžených.

Na tejto ceste mám v hľadáčiku ešte ďalšie dva klenoty. Ak nie jedny z najväčších, tak potom rozhodne tie najväčšie! Mestá, kde sa písala história, kde sa zrodili legendy, kde žili svetoví umelci a tých si ľudia po celej planéte pamätajú nielen dnes. Budeme si ich pripomínať možno až naveky!

Odkladám teda plážovú osušku niekam hlbšie do batoha, lebo viem, že ju potrebovať nebudem. Nahrádza ju kniha, z ktorej sa dozviem aspoň čo-to o tom, ako sa nestratiť vo Florencii. Nebojím sa toho, že by som zablúdil v niektorej z mnohých malých uličiek. Skôr sa obávam, že pri svojej kráse a bohatstve ma Florencia celkom pohltí a ja nebudem vedieť čo a kam skôr.

Nasadám teda do vlaku. Mám ani nie hodinu a pol na to, aby som si pozrel, ako vyzerá svet medzi týmito dvoma mestami. Niekedy sa dá toho cez okno vidieť viac než dosť. Únava však rýchlo moje plány mení na krátky spánok a zobúdzam sa až na poslednej zastávke.

Taliansko
Florencia

Florencia, vystupovať. S týmito slovami a priateľským úsmevom pod sprievodcovskou čapicou na mňa pozerajú veselé oči staršieho pána. Zrejme je zvyknutý na to, že vo vlaku si turisti dajú krátkeho šlofíka. Od železničnej stanice sa teda poberám smerom do mesta. Priamo do srdca nielen talianskej, ale aj svetovej renesancie.

Som laik. Nevyznám sa v histórii. Rád sa však na ňu pozerám. Preto som si poznačil len päť bodov, ktoré chcem v tomto meste stihnúť. Návšteva Florencie či už pre milovníka čias dávno minulých, fotografa, maliara alebo hocijakého iného turistu nesmie minúť hlavnú katedrálu Santa Maria del Fiore. To by bolo ako objednať si na večeru steak a zjesť len prílohu.

Koniec svojho putovania po Taliansku nechávam na jeho hlavné mesto.

Druhým z mojich vytipovaných cieľov je socha Michelangelovho Dávida. Toto majstrovské dielo, skryté za bránami Akadémie umenia a zobrazujúce jeho telo tesne pred súbojom s Goliášom, je považované za najdokonalejšiu podobizeň mužského tela z obdobia renesancie. Nikdy ma netešia zákazy fotografovania v rôznych miestach po celom svete. Práve Dávid je jedným z nich. Fotoaparát teda odkladám a jediné, čo si do pamäte ukladám, sú moje vlastné, živé spomienky.

Po moste Ponte Vecchio sa presúvam ďalej, no aj toto je jedno z miest, kde chcem tráviť čas. Poobzerať sa po malých dielňach, v ktorých už odnepamäti ručne vyrábajú svoje poklady rôzni remeselníci. Nákup týchto malých suvenírov však s mojím rozpočtom neprichádza do úvahy. Vystačím si aj s pohľadom na šikovné ruky hodinára, ktorý priam s chirurgickou presnosťou skladá mechaniku hodín.

Popri rieke Arno stúpam na kopec, odkiaľ je výhľad na celé mesto priam očarujúci. Michelangelove záhrady sú niečo ako raj na Zemi. Panoráme Florencie jednoznačne panuje katedrála, ktorú prevyšujú na horizonte len vysoké kopce niekde v pozadí. Miesto priam ideálne pre maliarov, fotografov alebo zamilované páry. Tu sa určite konalo nespočetne veľa žiadostí o ruku. O tom ani nepochybujem.

Taliansko
Ponte Vecchio vo Florencii

A čo je posledný bod, zaznačený v mojom putovaní po Florencii? Predsa len tak sa túlať a stratiť sa v malebných uličkách tohto mesta. To dokážem s absolútnou jednoduchosťou. Na svete nie je zas až tak veľa miest, kde by sa túlanie stalo tak atraktívnym, ako práve tu, vo Florencii.

Koniec svojho putovania po Taliansku nechávam na jeho hlavné mesto. Nie kvôli tomu, že by sa mi páčilo najviac, ale nejako mi to tak logisticky pasuje.

Text a foto: Aleš Tvrdý