Dakarská premiéra

120
Dakar
Pre súťažných jazdcov na motocykloch je Dakar často hotovým peklom.

Fotografovaniu sa venuje od svojich devätnástich rokov, ale do sveta žiadaných fotografov najmä v prostredí motoršportu sa dostal pomerne nedávno. Jeho fotografie často oslovujú osobitým príbehom.

Aj preto sa mu splnil jeho veľký sen – nafotiť tohtoročnú atmosféru legendárnej automobilovej súťaže Dakar. O tejto premiére rozpráva fotograf MICHAL VÍTOVEC s rešpektom aj veľkým nadšením.

Dakar
Kamión Martina Macíka práve zdolal obriu piesočnú dunu.

Michal, tvoj príbeh aktívneho fotografa sa možno trochu líši od kolegov, ktorí fotoaparát držali v ruke už od detstva…

To asi áno, môj začiatok fotografovania prišiel trochu neskôr. Na hranici dospelosti som bol v Amerike, kde som urobil nejaké fotografie a potom som sa k nim stále vracal a rád si ich prezeral. Oživoval som si tak prežité chvíle. Takto ma vlastne začalo fotenie baviť, aj keď som mal spočiatku len malý digitálny Olympus so zadným displejom. Pár starších fotoaparátov som tiež dostal od rodičov, keď ich vyradili. Potom však prišli Vianoce, dostal som svoju prvú zrkadlovku Nikon D90 a s ňou sa už dali robiť oveľa lepšie fotky.

Lepší fotoaparát však pre začínajúceho fotografa asi nestačí…

To rozhodne nie. Začal som poctivo študovať fotografické techniky. Čítal som odborné knihy a hlavnou výhodou boli skúsenosti získané na internete, z videí na YouTube a odborné recenzie. Zrazu som videl na svojich ďalších fotografiách progres a posúvalo ma to stále ďalej.

Dakar
Predpokladom dobrej fotografie je byť v správnej chvíli na správnom mieste.

Zvyčajne majú fotografi dve aj viac oblastí, kde sa realizujú. Platí to aj pre teba?

Nedá sa to povedať konkrétne. Ja som v minulosti fotografoval všetko, od krajiniek, kam som si išiel napríklad zalyžovať, až po hudobné koncerty, ktoré som navštívil. Ale pretože mám popri fotení ešte druhú prácu, neostáva mi veľa času, a tak sa naplno venujem motoršportu. Na voľnú tvorbu som síce úplne nezanevrel, ale robím to skôr sporadicky. Mojím svetom je teraz motoristický šport, presnejšie automobilové súťaže.

A ako si sa vlastne k rely v úlohe fotografa dostal?

Musím veľmi poďakovať Vojtovi Štajfovi z tímu Racing 21, ktorý mi ako prvý dal príležitosť stať sa jeho tímovým fotografom a absolvovať s ním veľa súťaží doma aj v zahraničí. Kúpil som si kvôli tomu ďalšiu techniku, pretože som chcel ísť vo fotení ďalej. Práve vďaka tejto spolupráci sa moje fotografie objavili vo významných médiách a otvorili mi tak dvere do ďalšej zaujímavej spolupráce.

Dakar
Katarčan Al-Attiyah bol tento rok na Dakare neprekonateľný.

Na tohtoročnom Dakare si pre zmenu fotografoval pre tím Big Shock Racing skúseného Martina Macíka a Autoklub ČR. Splnila dakarská premiéra všeobecne tvoje predstavy?

Úprimne poviem, že som predpokladal, že to bude ťažšie. Nehovorím teraz o kvalite svojich fotografií, tam sa určite môžem posunúť ešte ďalej voľbou lepšej kompozície či inými detailmi. Ale vzhľadom na to, že tohtoročný Dakar sa konal v prostredí piesočných dún iba jednej krajiny, a tou bolo Peru, mal som svoju dakarskú premiéru v porovnaní s minulými ročníkmi veľmi uľahčenú. Jednoducho ma trochu mrzí, že som napríklad nezažil vysoké nadmorské výšky, zimu a drsné podmienky Bolívie. Dakar bol tento rok v znamení predovšetkým horúčavy a obrovských piesočných dún. Aj dĺžky prejazdov som v tomto prostredí znášal celkom dobre. Mal som totiž prípravu z Maroka, kde som Martina Macíka na jeseň tiež sprevádzal.

Vyžaduje Dakar z pohľadu fotografa nejakú zvláštnu prípravu?

Na Dakar som sa pripravoval v podstate celý rok. Keď sme sa s Martinom Macíkom spoznali, absolvoval som s ním niekoľko menších pretekov v zahraničí a vzájomne sme sa spoznávali. Samozrejme, aj z jeho strany to bola určitá forma testovania mojich schopností s fotoaparátom v ruke v takomto teréne. Obaja sme vedeli, že kamión sa fotí inak, než „škodovácka erpäťka“ v rely, a ja som sa teda musel naučiť veľa vecí. A nebolo to iba fotenie. Jazdil som napríklad sám v aute, čo si v púšti vyžaduje nevyhnutnú dávku orientačných schopností.

Dakar
Čakanie na hromadný štart etapy

Čo všetko obsahuje účasť na Dakare? Ide skutočne „len“ o fotenie?

Takmer sa mi chce povedať, že fotenie na pieskovej dune je to najjednoduchšie, ale baví ma to. Väčšinu času sme sa striedali s Martinom Zemánkom na priecestiach za volantom špeciálne upraveného auta, ďalej som trávil čas editáciou svojich fotografií a rovnako tak aj veľmi starostlivou prípravou na ďalší deň v podobe stanovenia ďalšej našej trasy podľa roadbooku. Samozrejme, nesmiem zabudnúť ani na dôležitú údržbu fotografickej techniky, ktorá na Dakare dostáva vďaka jemnému piesku skutočne zabrať.

Dakar je o emóciách. Platí to aj pre fotografa?

Je to o veľkých emóciách. Pamätám si jedno miesto, kam sme sa dostali vďaka špeciálnym novinárskym preukazom. Sedel som na kopci a zo všetkých jeho strán to bola pre fotografa úchvatná prírodná scenéria. Čo som prežíval, to sa nedalo vyjadriť ani fotografiou. A do tejto prírodnej krásy prišiel ešte vlajúci Matesov kamión. To sa mi fakt tajil dych. Ale emócie sa skrývajú aj za haváriami jazdcov či posádok. Sú to často ťažké ľudské osudy. Aj tu sa človek snaží pomôcť, hoci trebárs poskytnutím pitnej vody, ktorá však prednostne skončí v poškodenom chladiči.

Dakar
Priateľská snímka s víťazom. Nasser Al-Attiyah v cieli súťaže doslova žiaril.

Víťaznú posádku tohtoročného Dakaru v kategórii automobilov poznáš osobne z fotenia v seriáli Middle East Rally Championship. Bol čas aj na priateľské rozhovory?

Nasser Al-Attiyah a Mathieu Baumel sú, samozrejme, na Dakare nesmierne obľúbení. To, čo spolu predviedli na tomto ročníku, bolo úžasné. Hovoril som s nimi krátko pred súťažou a počas nej, stihol som aj spoločnú snímku za cieľovou rampou. Obaja sú predovšetkým skvelí ľudia, čo je veľmi fajn.

Existuje nejaká typická fotografia z tohtoročného Dakaru? Alebo tvoja obľúbená?

Dakar bol v tomto roku o veľkých piesočných dunách. To je výzva, pri ktorej treba hľadať správne miesto a najlepšie kompozície snímky v daných svetelných podmienkach. Myslím, že pri spätnom prezeraní tohtoročných fotografií najviac hodnotím zjazd Matesa na takmer kolmej stene piesočnej duny, ktorú som ja nezišiel ani pešo a pretekári so svojimi strojmi si to odvážne namierili dolu. Snímka Matesovho kamióna je v tejto situácii ešte pôsobivejšia.

Dakar
Cyril Despres je päťnásobným víťazom Dakaru v kategórii motocyklov. V automobiloch sa mu to však nepodarilo ani v tomto roku.

Ako fotograf tímu Big Shock Racing si si určite prežil aj ulomené koleso na kamióne Martina Macíka pred polovicou súťaže…

Jasné, že to človek prežíva. Ono to malo celkovo také dve emočné roviny. Tou prvou bolo spomínané ulomené koleso, kde som nebol a chlapci to dokázali opraviť. Po príchode bolo, samozrejme, vidieť, že ich to celé strašne mrzí. Potom však prišla druhá vlna emócií, keď nám usporiadatelia najprv oznámili, že môžeme pokračovať v hlavnej súťaži, aby nám neskôr oznámili, že po prehodnotení tohto verdiktu môžeme pokračovať už iba v polmaratóne. To bolo o poznanie väčšie sklamanie. Aj v tej chvíli však chalani s tímom ukázali veľkú profesionalitu a všetci do toho išli. Chceli jednoducho svojim fanúšikom ukázať Dakar so všetkým, čo k nemu patrí. Vnímal som to rovnako. Dosiahnuté časy z druhej polovice súťaže jasne ukázali, že Mates s posádkou, tímom aj technikou bezpochyby patria na špičku Dakaru.

Chcel by si aj vďaka tejto skúsenosti postúpiť do roviny profesionálneho fotografa?

Klamal by som, keby som povedal, že som na to nepomyslel. Ale ja, stavebno-projektový manažér, mám veľmi zaujímavú prácu, dobré podmienky a skvelého šéfa, a to sa jednoducho zle opúšťa. Snažím sa to všetko organizačne skĺbiť a časovo stíhať. Zatiaľ sa mi to darí, takže nie je dôvod čokoľvek meniť.

Dakar
Slovenský jazdec Martin Macík patrí v kamiónoch na špičku Dakaru, a to aj napriek tohtoročnej smole.

Vrátiš sa o rok na Dakar?

Samozrejme, rád by som, ak to pôjde. Ale bolo by fajn, keby ho organizátori trochu natiahli. (Smiech.)

Vďaka za rozhovor!

Text: Tomáš Vaněk, foto: Michal Vítovec