Bolívia: Najnebezpečnejšia cesta na svete – Cesta smrti

178
Bolívia
Bezmála 70 km adrenalínu, šialenstva, ale aj dobrodružstva a výziev ponúka „Cesta smrti“.

V rebríčku najnebezpečnejších ciest sveta si právoplatne drží svoju pozíciu na prvých miestach. Úsek začínajúci sa neďaleko hlavného mesta Bolívie – La Paz až po Coroico. Bezmála 70 km adrenalínu, šialenstva, ale aj dobrodružstva a výziev ponúka „Cesta smrti“, ktorá ešte aj dnes pripraví o život desiatky ľudí.

V minulosti bola hlavným ťahom medzi dôležitými mestami. Denne ju zdolávali stovky vodičov a pasažierov. Mnohí z nich sa však už nikdy domov nevrátili. Niektorí sa v nehostinnom teréne dodnes nenašli a na mieste, kde ich životy preťala smrť, už len smutne stojí v zemi zarazený kríž. Je tam ako spomienka a výstraha…

Dnes už je cesta uzatvorená a zdoláva ju len zmes nadšencov a vyznávačov adrenalínu. Skrátka šialenci z celého sveta sa tu zídu, aby si splnili jeden veľký sen. Skôr ako sa spustia od zasnežených končiarov bolívijských hôr, musia podpísať vyhlásenie, že berú na vedomie všetky možné riziká. Aj tie smrteľné…

Bolívia
Skôr ako sa spustia od zasnežených končiarov bolívijských hôr, musia podpísať vyhlásenie, že berú na vedomie všetky možné riziká. Aj tie smrteľné…

Dážď zmiešaný so snehom a teplota tesne nad nulou v nadmorskej výške okolo 4500 m n. m. neveštili nič dobré. Mizerná viditeľnosť a rešpekt v pohľade, ktorý sršal z očí každému, kto v to ráno nasadol na bicykel, aby zdolal „Death Road“.

Skôr ako sme po prvýkrát šliapli do pedálov, nás inštruktor ochotne ponúkol svojimi zásobami listov koky so slovami: „Dajte si, pôjde sa vám ľahšie.“ Pred nami sa vlnila úzka cesta z kameňa, až kým sa celkom nestratila niekde v hmle. Na jednej z jej strán stúpala skala vysoko hore a na tej druhej bola obrovská priepasť. Jej dno kvôli oblakom nebolo ani vidieť. Všetci sme horeli nedočkavosťou a netrpezlivosťou. Na poslednú chvíľu si to staršia pani z Kanady rozmyslela a nasadla do dodávky. Jej manžel si natlačil do úst ešte trochu koky a postavil sa k nám na štart. Ideme!

Bolívia
Nejedenkrát sa ponad naše hlavy liala voda z menších, ale i väčších vodopádov.

Jazdí sa po ľavej strane. To je tá strana bližšie k priepasti, odkiaľ niet návratu. V prípade, ak ide niekto obiehať, musí zakričať, že obieha a takisto aj stranu, po ktorej ide. Na niektorých úsekoch cesty bol problém obísť bicykel. Doteraz nerozumiem, ako tadiaľ mohli premávať autá – cesta, ktorá je z jednej strany priam vyškriabaná do skál a jej druhá strana z nespevneného okraja pripravila o život nejedného človeka.

Keď sa nám podarilo dostať nižšie, pod oblaky, pred nami sa vlnili vrcholce kopcov obrastené blahodarnou džungľou a spleťou tých najrozmanitejších rastlín.

Pamätám si, ako nám inštruktor prízvukoval opatrnosť: „Ak spadneš do tej priepasti, tak ťa nikto nebude hľadať. Je to zbytočné.“ Pri pohľade na tú výšku sa ani nečudujem. Holé skaly okolo cesty sa čoraz viac menili od jemného porastu na dokonalú botanickú zbierku. Nejedenkrát sa ponad naše hlavy liala voda z menších, ale i väčších vodopádov. So zvyšujúcou teplotou vzduchu to bolo veľmi príjemné osvieženie. Takisto nebolo ojedinelé prebrodiť niekoľko korýt riek, ktoré nám krížili cestu.

Bolívia
Nejedenkrát sa ponad naše hlavy liala voda z menších, ale i väčších vodopádov.

Počas zjazdu je viacero plánovaných zastávok. Na nich sa skupinka vzájomne čaká, aby sa zistilo, či niekto náhodou nechýba. Ak sa tak stane, tak sa inštruktor spojí vysielačkou s dodávkou na konci skupiny, v ktorej sa opravujú defekty na bicykloch. Tak sa dá overiť pôvod prípadného zmiznutia (v tom lepšom prípade).

V nižších polohách sa už dali sledovať nielen divoko rastúce banánovníky, ale aj malé fabriky, o ktorých vedia všetci a zároveň nikto. Ako som sa neskôr dozvedel, spracováva sa tu koka a ilegálne sa tak mení na psychotronické a omamné látky. Na ďalšej zastávke som si chcel ísť odtrhnúť banán rastúci vo voľnej prírode a dostal som sa práve k jednej z takýchto „prevádzok“.

Bolívia
V minulosti bola hlavným ťahom medzi dôležitými mestami.

Keď som sa vrátil, inštruktor ma hneď začal spovedať o tom, čo som videl a či videli mňa. Uistil som ho, že ma nikto nezbadal. Napriek tomu nahnevane zavelil urgentný odchod z tohto miesta pre prípad, že by ma predsa niekto videl. Mohli by z toho byť poriadne nepríjemnosti.

Celodňový zjazd najnebezpečnejšej cesty na svete som nielenže prežil, ale si ho aj absolútne užil. Ešte aj dnes, po pár rokoch sa mi pri spomienke na toto dobrodružstvo robí husia koža po celom tele. Bol to najbláznivejší zážitok, ktorý rozhodne patrí medzi moje najlepšie v živote!

Bolívia
Niektorí sa v nehostinnom teréne dodnes nenašli a na mieste, kde ich životy preťala smrť, už len smutne stojí v zemi zarazený kríž.

Text a foto: Aleš Tvrdý