Tunisko: bohatosť farieb, chutí, vôní…

129
Monastir
Monastir predstavuje pre Tunisanov srdcovú záležitosť – o rodisko Habiba Bourguibu, najvýznamnejšieho politika moderných dejín tejto krajiny, sa aj príkladne starajú, čo vidieť na celkovom vzhľade mesta.

V každej krajine možno objavovať zaujímavé miesta, za ktorými sa skrývajú pozoruhodné príbehy – veď ako by sme aj mohli popierať rozmanitosť každého kúska našej zeme? O to väčšmi som sa tešila na cestovanie po Tunisku, kraji takom mnohotvárnom.

Kdesi som čítala, že človek, ktorý necestuje, ostáva plný predsudkov – hoci to nemožno brať doslova, je na tom kus pravdy. Cestovaním bližšie spoznávame rôzne krajiny a osobná skúsenosť nás učí uvedomovať si, že veci môžu byť iné, než aké sa javia v televízii či na internete. A chodením po svete môžeme prichádzať aj na to, že svet nie je taký čiernobiely, ako ho vnímame napríklad doma v obývačke.

Priznám sa, ešte pred pár rokmi som o Tunisku mala iba pomerne základné vedomosti. Mnohí z nás ho poznajú najmä ako obľúbenú letnú destináciu či ako miesto, kde dnes už len odpočíva niekdajšie slávne Kartágo. Keď som však mala možnosť pred takmer troma rokmi túto rozmanitú krajinu precestovať, opäť som sa utvrdila v presvedčení, že každý kus našej zeme má čo poodhaliť.

Kelibia
Kelibia patrí k dôležitým prístavným mestám v Tunisku, navyše je známa vďaka rybolovu. Od 60. rokov sa tu dokonca každý rok koná medzinárodný festival amatérskeho filmu.

Tunisko patrí k najliberálnejším moslimským krajinám sveta, za čo vďačí predovšetkým svojmu prvému prezidentovi Habibovi Bourguibovi. Jeho vládou sa započala nová éra severoafrickej krajiny. Stál pri zrode slobodného Tuniska a presadil na tú dobu prevratné zákony, ktoré sú ešte aj dnes v mnohých moslimských zemiach nemysliteľné – mnohé z nich sa týkali postavenia žien. Tento pokrokový muž si osvietené názory osvojil aj počas štúdií práva vo Francúzsku – avšak nič z toho by nemusela byť pravda, keby mu takéto myslenie nebolo prirodzené. Po návrate do rodnej vlasti v roku 1927 sa postupne čoraz viac zasadzoval o nezávislosť Tuniska od Francúzska, čo sa podarilo v roku 1956 – a nasledujúci rok vyhlásilo Tunisko konečne republiku.

Spolu za lepší život

Sidi Sahbi
Mauzóleum Sidi Sahbi údajne ukrýva tri Mohamedove vlasy.

Takzvaná Jazmínová revolúcia v Tunisku zo začiatku roka 2011 bola spúšťačom série ďalších povstaní v arabskom svete, ktoré sa jednotne označujú ako Arabská jar. Hoci jadro problémov tkvelo v dlhotrvajúcej nestabilite, bola to tragédia mladého predavača ovocia a zeleniny Mohameda Bouaziziho, ktorá odštartovala vlnu verejného protestu tuniských občanov. Miestni úradníci po zákaze predaja tvrdo pracujúcemu mužovi odstavili jeho jediný zdroj príjmu. Mohamed Bouazizi sa zo zúfalstva, no i na protest proti nefungujúcemu systému v druhej polovici decembra 2010 upálil a zraneniam začiatkom nového roka podľahol. Práve jeho smrť bola impulzom pre štart spomínanej Jazmínovej revolúcie a ďalších vzbúr v okolitých krajinách. Tuniský prezident Ben Ali po niekoľkých dňoch rezignoval, stihol však spolu s manželkou a hŕbou zlatých tehličiek ujsť a dodnes pobýva v Saudskej Arábii – na slobode a bez trestu.

Dva teroristické útoky v roku 2015 v Národnom múzeu Bardo a v prístavnom meste Sousse, ktoré si vyžiadali niekoľko desiatok obetí, znamenali pre krajinu katastrofu. Nie každý si dokáže uvedomiť bezmocnosť, ktorá po týchto dvoch nešťastiach prišla – Tunisko je od turizmu nesmierne závislé. Po roku 2015 jeho návštevnosť výrazne klesla, niektoré štáty pravidelné letecké linky do Tuniska zrušili. Tamojšie obyvateľstvo to kruto pocítilo – nezamestnanosť sa výrazne zvýšila, no na druhej strane začali robiť maximum pre to, aby turistov opäť prilákali. Od minulého roka sa sem začali vracať aj Angličania, niekdajší častí návštevníci tuniských prímorských oblastí.

Štvrté najsvätejšie na zemi

Stopy bo Bourguibovi sú takmer na každom kroku, nielen v podobe sôch či názvov ulíc a letiska s jeho menom.

Neďaleko obľúbeného prímorského mesta Sousse sa smerom do vnútrozemia nachádza malebné mesto Kairouan. Tamojšia Veľká mešita dokonca patrí k najvýznamnejším na svete – mesto sa zaraďuje po Mekke, Medine a Jeruzaleme k štvrtému najsvätejšiemu mestu vôbec. Už pri pohľade na Veľkú mešitu pozornejšiemu návštevníkovi neujde pár zvláštností, aj typický minaret pripomína skôr obrannú vežu. Pre Arabov, ktorí sem prišli a začali stavať, bolo jednoduchšie rozobrať pôvodné pamiatky a využívať tento stavebný materiál, než hľadať nový. Aj preto Veľkú mešitu zdobia latinské názvy či hlavice stĺpov, ktoré pochádzajú z iných stavieb. Pomerne jednoduchá stavba naznačuje, že ide o prvopočiatky islamskej architektúry. Nádvorie sa mierne zvažuje do stredu, kam do cisterny stekala voda – bola postavená preto, aby sa tu mohla udržiavať čistota. Vždy ma fascinovalo, že ľudia v takých dávnych časoch mysleli na čistotu, kým Európania k nej ešte v 18. storočí mali pomerne vlažný vzťah. Hoci turisti nemajú povolenie vstúpiť dovnútra mešity, možno sem aspoň nahliadnuť a predstaviť si moslimských pútnikov, ktorí sa sem prídu pomodliť.

Takrouna
V dedinke Takrouna, ktorá sa vyníma na kopci, dnes ostalo žiť pár berberských rodín, a to napriek hrozbe, že sa skala zrúti. Výhľad zhora na okolitú krajinu a olivovníky si podmaní každého…

Popri Veľkej mešite patrí k svätým miestam aj mauzóleum Sidi Sahbi, ktorého krásne priestory očaria každého – o to viac, že zvonka sa javí ako pomerne strohé. Abou Zamaa el-Balaoui, pre Tunisanov známy aj pod menom Sidi Sahbi, bol podľa legiend Mohamedovým spoločníkom a vraví sa, že so sebou neustále nosil tri jeho vlasy, s ktorými ho aj mali pochovať. Hoci do hrobky nemajú turisti prístup, za symbolický poplatok vám ju zvnútra miestny pracovník odfotografuje.

Sú to prechádzky po meste, v skrytých tichých uličkách či po rušných trhoviskách, ktoré ukazujú život v tej najpestrejšej forme. V medine v Kairouane narazíte na všetko možné – a ak sa tu už ocitnete, nevynechajte návštevu chýrnej studne Bir Barouta, ktorej prameň je údajne prepojený s Mekkou. Tí maškrtní by rozhodne mali ochutnať tamojšiu sladkú špecialitu s názvom Makroud, datľové koláčiky, také obľúbené po celom Tunisku. Avšak len v Kairouane nájdete tie originálne a najchutnejšie.

Veľká mešita
Kairouan by mal navštíviť každý veriaci moslim – spolu s Veľkou mešitou, dominantou mesta, predstavuje najsvätejšie mesto v Severnej Afrike.

Reprezentatívne mesto

Monastir, ktorý sa taktiež nachádza blízko Sousse, ma milo prekvapil svojou upravenosťou – nie je to však len náhoda, mesto je totiž rodiskom i miestom úmrtia ich prvého prezidenta Habiba Bourguibu, preto si Tunisania ozaj dávajú záležať na jeho reprezentatívnosti.

Mesto sme navštívili počas krásneho slnečného dňa, silný vietor nám však dal poriadne zabrať. Každé počasie však dodáva miestu svoje osobité čaro – krátky čas sme strávili na útese, z ktorého sa nám naskytol nádherný pohľad na rozbúrené more. A keď sme sa otočili, dívali sme sa rovno na neďaleký Bourguibov rodný dom.

Stopy bo Bourguibovi sú takmer na každom kroku, nielen v podobe sôch či názvov ulíc a letiska s jeho menom. Navštívili sme jeho mauzóleum, ktoré si prezident dal postaviť ešte za svojho života, tak ako aj mešitu.

V siedmich studených a horúcich prameňoch so sírou, chlórom či sodíkom sa už oddávna liečili ľudia s rôznymi ťažkosťami.

Bourguibovej popularite sa ani nečudujem, bol to práve on, komu hneď v počiatkoch vlády mimoriadne záležalo na vytvorení nového občianskeho zákonníka. Pochádzal z rodiny s otvorenou mysľou, mal dobré vzdelanie a vo Francúzsku okúsil iný život. Ako som už naznačila, mnohé zmeny sa týkali postavenia žien, patrilo k nim dokonca povolenie užívať antikoncepciu, ktoré presadil v 60. rokoch. Jeho moderné zmýšľanie dokonca siahalo až tak ďaleko, že chcel v období ramadánu zrušiť pôst – to však bolo už priveľa aj na liberálnych Tunisanov, a tak k nemu nedošlo. Na druhej strane mi však napadá, že azda každý politik si nesie so sebou aj rozhodnutia protichodné filozofii jeho politiky, keďže Bourguiba obmedzil slobodu tlače…

Kairouan
Kairouan by mal navštíviť každý veriaci moslim

Bohatý a úrodný Cap Bon

Tunisko, taká rozmanitá krajina, prechádza z hornatého severu cez úrodnú oblasť v okolí rieky Medjerda až po púštnu oblasť na juhu. Vo východnej časti severnej krajiny si na mape možno všimnúť poloostrov Cap Bon, ktorý už od kartáginských čias patrí k významným poľnohospodárskym oblastiam, ide o najúrodnejšiu časť tuniskej krajiny. Niektorí geológovia zastávajú názor, že tento výbežok kedysi spájal Afriku s Európou. Vo veľkom sa tu pestujú pomaranče, citróny, rajčiny či paprika, z ktorých sa potom vyrába výborná harissa, obľúbená štipľavá omáčka a gurmánsky symbol Tuniska – nesmie chýbať na žiadnom stole. Taktiež sa tu už oddávna nachádzajú vínne révy. Vďaka vysokým zrážkam sa tu darí všemožným plodinám.

Čaro oddychu

Mestečko El Haouaria, kde je najbližší bod k Európe a ktoré sa nachádza pri pobreží poloostrova Cap Bon, je miestom mnohých pozoruhodností. Z mramorových lomov otroci v dávnej minulosti prepravovali materiál na stavby do Kartága či iných miest. Dokonca tadiaľto vedie migračná dráha dravcov, ktoré ponad mestečko prelietavajú v jarnom období, a preto sa tu každoročne usporadúva vychýrený festival dravých vtákov.

El Haouaria
El Haouaria

Neveľké mesto Korbous, kde sa nachádzajú slávne liečivé pramene, vo mne zanechalo príjemný pocit aj vďaka prívetivosti miestnych. V siedmich studených a horúcich prameňoch so sírou, chlórom či sodíkom sa už oddávna liečili ľudia s rôznymi ťažkosťami. Aj keď návštevnosť už nie je taká, ako kedysi, miestni robia všetko pre to, aby niekdajšiu slávu tohto kúpeľného mesta obnovili.

Pevnosť Kelibia
V Kelibii sa nachádza aj pevnosť, ktorej vznik však nie je presne datovaný.

Mňa miestny Tunisan, ktorý si popri bafkaní fajky užíval teplé lúče, zaujal natoľko, že som mu s radosťou venovala pár chvíľ. S úsmevom na tvári mi tento starý muž pózoval pri fotografovaní, to všetko s prirodzenosťou. Potešil ma a nevedomky dodal energiu. Opäť som sa zamyslela nad pravdou, že zaťažení hektikou života si často nevieme vychutnať chvíle zdanlivého ničnerobenia, takého dôležitého pre vydýchnutie, ba dokonca cítime za to ešte aj vinu…

Text a foto: Miriama Vojteková