Terchová: Hlavné mesto slovenskej hrdosti

62
Terchová

Ixkrát kolovaný vtip o tom, že Jánošík nebol z Terchovej, je populárnejší ako Karel Gott v susednej Českej republike. Kto ho aspoň raz nepočul alebo nepoužil, zrejme nie je zo Slovenska.

Premýšľam o tom, či by sa na ňom smial aj samotný hrdina, ktorého za niekoľko zlatiek zradili. Práve vďaka tomu ho neminul krutý trest a vďaka nemu už nezachránil ani groš pre chudobných. To bol smutný koniec slovenského Robina Hooda.

Dnes sa vybrať do dedinky neďaleko Žiliny, ktorá je ukrytá v panenskej prírode Malej Fatry, je zrejme iný zážitok, ako to bolo pred mnohými rokmi. Bryndzové halušky, syrové korbáčiky alebo makové šúľance sú len v tesnom závese za tým, čo sa mi vybaví vždy ako prvé pri pomyslení na Terchovú.Terchová

Letné hudobné festivaly, skvelé jedlo, oddych a relax v mnohých SPA, turistika alebo len také to bezcieľné motanie sa po prírode. To všetko sa tu dá zažiť bez pocitu jedinej výčitky. Cesta do Jánošíkovho revíru ma zakaždým nadmieru uspokojila.

O jedinečnosti a významnosti tejto obce niet najmenších pochýb. Dostať sa predsa na zoznam svetového dedičstva UNESCO nemôže každý. Terchová áno. Zrejme aj preto sa tu vyberie každoročne čoraz viac turistov spoza hraníc Slovenka.

Skôr ako sa natlačím nejakým skvelým, domácim jedlom, ktorého tu je viac než dosť, však mierim práve do hôr. Jánošíkove diery by sa mi už po toľkých návštevách mohli zunovať, no opak je pravdou. Úzke chodníky a rebríky pomedzi vysoké skaly na dne menších a väčších kaňonov sú prechádzkou akoby po inom svete. Doteraz nechápem, prečo toto miesto nenesie názov Jánošíkov raj. Ak sa tu niekomu podarí stratiť, tak to musí byť to najlepšie, čo sa mu môže stať.

TerchováTuristika okolo obce je pre každého. Jednoduchšie, ale aj náročnejšie trasy sa vlnia po prírode v kľukatých chodníkoch. Celodenná prechádzka sa tak tak razom stáva miestom, kde sa dá dokonale prečistiť myseľ, pokochať duša a nejedenkrát aj nadobudnúť nové poznatky. Pestrý život v okolí trás je niečo ako prechádzka veľkou učebnicou biológie.

Zabalené jedlo na cestu sa zíde takisto. Treba však myslieť na to, že stále ide o národný park, a preto je opekanie nie vždy povolené. Celkom tomu rozumiem a chápem aj to, že keď vzniklo toto nariadenie, tak jeho autor asi nebol taký hladný ako ja. Neviem si predstaviť nič lepšie ako opekanie dobrôt v tomto nádhernom prostredí. Aj napriek všetkým výstrahám a varovaniam pred letnými požiarmi však nachádzam svoje útočisko v podobe malého ohniska na bezpečnom mieste.

Fyzické zásoby pre žalúdok a tie psychické pre srdce. S touto kombináciou sa mi omnoho ľahšie vydáva na pokračovanie panenskou prírodou. Slnko na modrej oblohe príjemne ohrieva tento takmer dokonalý deň. K tomu, aby bol 120%, mi chýba vyliezť na niektorý z kopcov a dopriať si pohľad na svet podo mnou.

Našťastie som na mieste, kde o to núdza veru nie je a už stúpam oproti svojmu cieľu. Na vrchole si na mňa počkalo presne to, čo som potreboval a túžil cítiť. Tá sloboda a jedinečnosť momentu, keď sa dá takmer cítiť pocit beztiaže.

Po tomto dokonalom opojení sa len ťažko lúčim s výhľadom, ktorý je vždy len na vrchole kopcov. Ak niekto nerozumie tomu, prečo sa ľudia škriabu po celom svete na všetky možné končiare, tak sú to zrejme len tí jedinci, ktorí tam hore nikdy neboli. Inak by to určite chápali.

Únava po celodennom chodení sa prejaví zvyčajne pár metrov pred cieľom. Zrejme mozog začína vydávať signály, že je koniec a netreba už šetriť sily na neskôr. Vraciam sa tam, kde som svoju cestu začal. Rozdiel je však obrovský. Na koniec krásneho dňa si sadám v drevenej kolibe za stôl, kde predo mňa postaví krásne dievča v ľudovom kroji tanier plný bryndzových halušiek s pohárom žinčice.Terchová

Netrvá to dlho a porcia skvelého jedla je už minulosť, deň v Terchovej však stále nekončí. Na rad prichádza relax pre telo. Sadám si do horúcej sauny, ktorá je definitívnou bodkou za tým, čo si vždy rád doprajem zakaždým, keď sa vyberiem do Terchovej.

Text a foto: Aleš Tvrdý