Aké sú hory na tropickom ostrove Taiwan

81
Taiwan

Slnko, voda, pláž, ovocné nápoje a drinky. Pohoda. Leto. Časť roku, ktorá so sebou prináša nejedenkrát tie najzaujímavejšie momenty. Mnohí z nás v tomto období zrejme netúžia po ničom inom, ako ponoriť hlavu pod hladinu. Nechať odplávať všetok stres a zabudnúť na starosti. Skvelý recept na prečistenie hlavy.

Možností je však vždy viac. Nikdy nie je len jedna. Aj keď sa to na prvý pohľad môže zdať ako nemožné, tak časom sa situácia vyvinie celkom inak. Stačí hľadať alebo sa len nechať unášať a počkať, kam nás zaveje. Plán je jedna vec, no realita môže byť celkom odlišná.

Taiwan

S letom sa totižto nespája len nutnosť alebo povinnosť vyhľadávania jedinej možnosti, ako stráviť čas. Okrem vody tu predsa máme aj niečo iné. Tiež krásne, zladené do úžasných farieb a dokonca majestátne. Hory. Ak by som niekomu povedal, že žijem na tropickom ostrove v Tichom oceáne, tak by mi asi len ťažko veril, že sa tam dá nájsť aj nejaký kopec. Opak je pravdou.

Najvyššia hora Taiwanu má bezmála 4000 metrov nad hladinou oceánu (m n. m.). Dostať sa na jej vrchol je trošku komplikovanejšie, a preto idem na susedný vrcholec. Ten má „len“ necelých 3300 m n. m. Od brehov tyrkysových vĺn oceána sa kľukatými cestičkami pomaličky dostávam cez palmové háje, čajové plantáže a bujné porasty až do nadmorskej výšky, kde už nevládze ani môj skúter a musím ho tlačiť do kopca vedľa seba.

Taiwan

Plán je jasný. Stihnúť západ slnka na streche ostrova, v noci sledovať oblohu, zaodetú do tmavého kabáta s hviezdnym prachom a dúfať, že aspoň zopár z nich aj preletí ponad moju hlavu, aby som si niečo mohol želať. Ranný východ slnka už bude len známou čerešničkou na torte. Ak by sa však nepodaril, tak po nočnom divadle to bude aj tak skvelý zážitok.

Na vrchol pohoria Hehuanshan prichádzam v pravý okamih. Presne, keď sa slnko lúči s aktuálnym dňom a odchádza na ďaleký západ. Možno za lepším životom, ako to urobilo už mnoho ľudí z Ázie, ktorí verili, že práve tým smerom bude mať ich život omnoho lepší spád. Neviem. Ja som sa vybral smerom opačným a zatiaľ som tu veľmi spokojný.

Keď sa slnečný kotúč definitívne s Taiwanom rozlúčil a obloha sa pomaličky z oranžových odtieňov začala meniť na čoraz tmavšie, nechcel som zostať zaskočený tmou, ktorá ma každou minútou pohlcovala ako dravec svoju korisť.

Taiwan

Taiwanci sa boja noci v horách. Údajne to je čas len pre duchov, a preto radšej zostávajú doma. Zrejme preto som po kopcoch v noci chodil opäť sám. Keď som niektorému zo svojich priateľov povedal, kam sa chystám, tak si len nechápavo klopkali po čele a pozerali na mňa, čo to zasa stváram. Lenže ako mám sledovať nočnú oblohu? V meste to nejde, lebo tam je príliš veľa svetelného znečistenia. Inej možnosti niet.

S čelovkou na hlave teda objavujem nové miesta. Svetelný kužeľ pred sebou tlačím, ako somár mrkvu, na špagáte. Bez nej by som tu bol stratený. Netrvá to dlho a nachádzam miesto, kde rozkladám statív s fotoaparátom. Krátko na to už beží prvá expozícia a bum! Na displeji sledujem to, čo ma vždy dokáže urobiť takým šťastným a pyšným na to, že som človek. Že žijem na tejto prekrásnej planéte a som teda jej súčasťou.

Taiwan
Hehuanshan

Po dlhej, studenej, no krásnej noci vítam nový deň. Lepšie to už zrejme ani dopadnúť nemohlo. Aj východ slnka je ako na objednávku. Obloha sa sfarbila do mnohých farieb ako karnevalová tanečnica v pestrofarebných šatách.

Oplatilo sa!

Text a foto: Aleš Tvrdý