Ján Machút: Obrazy sú pre mňa hudbou farieb

993
Vernisáž Obraz a zvuk
Vernisáž Obraz a zvuk, Ján Machút

„Veci do seba zapadli v správnom čase a na správnom mieste.“ Ján Machút, profesionálny zvukár, ktorý je súčasťou tímu vo vychýrenom bratislavskom Red Cat Cabarete, tak predstavil pred časom svetu popri hudbe svoju ďalšiu vášeň.

Hoci diváci mali možnosť verejne okúsiť atmosféru jeho diel iba pred pár mesiacmi, tvorbe obrazov prostredníctvom 3D modelovania sa venuje už dlho. Ján Machút nám čo-to poodhalil nielen o symbolike a špecifickej forme, ktorú možno v jeho tvorbe badať, ale aj o inšpirácii a umení.

Atlantis
Atlantis

Obrazy tlačíte na sklo, čo dotvára ich špecifickú a originálnu atmosféru. Prečo ste sa rozhodli pre túto formu?

Dá sa povedať, že svoju fantáziu premietam na sklo. Táto myšlienka neprišla okamžite. Skúšal som viacero možností, ale vzhľadom na to, že ide o digitálnu tvorbu, ktorej celý proces prebieha niekde v mojej hlave a technologicky najmä v počítači, trávim nekonečný čas pozeraním na sklo monitora, z čoho mi vyplynulo, že výstupom bude zase len sklo. Zdá sa mi to prirodzené. Tak ako aj pri klasickej maľbe – podklad, na ktorom autor začne, zostáva tým istým podkladom. A sklo pre mňa predstavuje zaujímavé médium v spojení s výtvarným žánrom, v ktorom sa pohybujem. Je jedným zo stavebných prvkov scény v mojich obrazoch a zároveň nosným materiálom. Je číre, čisté, nezavadzia obrazu, nemá rám, drží dielo neviditeľne pokope a keďže tlačím zo zadnej strany, dáva obrazu aj istú hĺbku a lesk.

Byť pozorným pozorovateľom je umenie.

Umenie sa v poslednom čase nachádza v zložitej pozícii – na jednej strane máme nevídané možnosti, na druhej sa však môže zdať, že trh je presýtený. Čo bolo u vás rozhodujúcim momentom prezentovať svoju tvorbu napokon aj verejne?

Tento stav nie je len v umení, je to v podstate všeobecne normálna situácia. Skôr ľudia sú presýtení. Som rád, že umenie existuje a že sa hýbe všetkými smermi. A je na nás, čo si vyberieme. Čo sa týka mňa, bolo toho vo vnútri veľa a dozrelo to. Vzhľadom na dlhý čas, ktorý sa tomu venujem, to malo prísť už dávno, ale niečo akoby stále chýbalo. Bola tu istá vnútorná nespokojnosť dôležitá pre ďalší osobný vývoj, avšak treba vedieť rozoznať hranicu, keď je to hotové. Tak to prišlo a vyšlo. Veci do seba zapadli v správnom čase a na správnom mieste, lebo nestačí mať hotových dvadsať obrazov, opretých doma o stenu, chce to svoj výstavný priestor. A zároveň priatelia a následne ich pozitívne reakcie na virtuálnu prezentáciu to takisto potlačili vpred. Zistil som, že by to mohlo ľudí baviť. Niektorí, hlavne blízki ani netušili, čo vlastne za tým počítačom stále robím. Spozorneli, až keď to dostalo podobu výstavy. Dokonca mnohí vnímajú správne kódovanú informáciu niekde vo vnútri obrazu, o čo, samozrejme, až tak nejde, veď každý vníma veci svojím spôsobom.

Žena je častou múzou, inšpiráciou či objektom nejedného umelca, a to v umení nemusí byť vždy zrejmé na prvý pohľad. Čo znamená ženský element v umení pre vás?

Ženské telo sa u mňa stalo už akoby symbolom mojej tvorby. Predstavuje jemnosť, precíznosť, pôvab, vlnu, energiu, zmenu nálad, čistú líniu, harmóniu. A aby to nebol len zoznam slov, obsahovo by som ženu vo svojej tvorbe definoval ako mäkčeň alebo katalyzátor procesu zmäkčenia výsledného efektu diela. Nános kovu, skla a iných druhov materiálov, ktoré používam vo forme textúr, môžu vyvolávať pocit studena, metalického chladu. Planéta sa prehrieva a my chladneme, správame sa roboticky, konáme na povel, bez rozmyslu a žena prítomná v mojich dielach je takpovediac oteplením tejto chladnúcej reality.

Connected
Connected

Žijeme tiež v časoch, keď existuje mnoho foriem umenia. Čo vám napadne pri porovnávaní Cyber Artu, kam vaša tvorba najväčšmi spadá a ostatných prístupov vo výtvarnom umení?

Je to odraz doby. Cyber Art je relatívne nová forma výtvarného sveta, vzniká prirodzene ako odpoveď na technologickú expanziu a všadeprítomnú digitalizáciu. U mňa je cyber art charakteristický skôr technologickým prevedením ako obsahovým štylizovaním sa niekam do sci-fi témy. Je to čisté spracovanie myšlienky v porovnaní s klasickými postupmi a štýlmi, teda čo sa týka technologického postupu. Obsah obrazov z veľkej časti modelujem vo virtuálnom priestore, čo značne pripomína sochárstvo, ale napriek tomu sa nezamažem. Vôňa materiálu, farieb, olejov a všetkých tých túb, škatuliek, štetcov či lakov, ten správny „smrad“ okolo klasického prístupu tam nie je. Tak nejako som začínal a obdivujem to dodnes. To je možno ten markantný rozdiel v porovnaní s inými postupmi. V digitálnej tvorbe mi nesmierne chýba dotyk s dielom, napriek tomu som pri tvorbe v podstate v deji, súčasťou priestoru.

Koncom mája tohto roku ste svoju tvorbu po prvý raz oficiálne predstavili aj verejnosti, vernisáž výstavy Obraz a zvuk sa konala v Red Cat Cabaret, kde pracujete ako dvorný zvukár. Podzemné priestory na Obchodnej ulici v Bratislave boli v tomto prípade svojím spôsobom ako stvorené pre váš digitálny svet oživený v podobe obrazov. Ako ste vnímali spojenie miesta, kde tvoríte zvuk a vašej tvorby?

Zapojenie všetkých zmyslov pri vnímaní istých situácií znásobuje vnem a zážitok.

Mám rád „spojené umenia“, alebo spojenie umení do jedného predstavenia, alebo paralelne fungujúce umelecké situácie či inštalácie. Red Cat Cabaret je typický negalerijný priestor s klenbovými stenami bez denného svetla, no s obrovským čarom a duchom. A k tomu pribudlo ešte sklo s umelým osvetlením. Mám rád, keď sa veci dejú či dajú robiť netradične. Keď som zverejnil zopár svojich výtvorov na sociálnej sieti, zavolala mi mama kabaretu Lucia Siposová so slovami: „Toto ja chcem vidieť naživo,“ a ešte dodala: „však aj u nás, keby ti to neprekážalo.“ Ponuka viac než skvelá – je to bizarné prostredie, takže nápady mi sršali hlavou. Aj tým, že je to moja domáca scéna, to bolo v tomto náročnom kroku o to ľahšie. V kabarete sú úžasní ľudia, spontánne ma podporili. Dali mojim obrazom sprievodný zvuk a lesk. V spojení s kabaretnými piesňami, klavírnymi sonátami až po burlesque show tak celková performance získala svoju noblesu, za čo som Lucii vďačný. A takisto aj všetkým artistom, barmanom vrátane Vlada Zelenáka, ktorý výstavu otváral. Skvelí ľudia na skvelom mieste dali dokonalý zmysel skvelej akcii. Návštevnosť nad očakávanie a záujem o obrazy podobne. Vystavoval som štrnásť obrazov, z čoho polovica si našla nových majiteľov, dnes im už diela dekorujú interiér. Samotný kabaret má mnoho pestrých obrazov a tie moje vystavované ho zase posunuli do netradičného galerijného tvaru, aj keď len na okamih.

Inštalácia Svit a Pauza
Inštalácia Svit a Pauza

Hudba je vo vašom živote zásadná – má vplyv aj na vašu výtvarnú tvorbu? Viete si predstaviť spojenie hudby a výstavy vašich diel?

Viem. Spojenie obrazu s hudbou je dokonalou inštaláciou, aj keď obrazy samotné sú pre mňa hudbou farieb. Zapojenie všetkých zmyslov pri vnímaní istých situácií znásobuje vnem a zážitok. Modelujem v 3D priestore, kde sa všetko začína vytvorením skeletu, čo by mohlo hudobne pripomínať niečo ako notovú osnovu a následne ten skelet vypĺňam, tvarujem, maľujem, ako keď sa píšu noty. Tak ako nemý film, gramoplatňa a jej predchodcovia pre záznam zvuku. Tiež došlo jedného dňa k spojeniu týchto dvoch médií, obrazu a zvuku. Tak aj vo mne sa celý čas pri práci so zvukom, hudbou, v nahrávacích štúdiách nesie potreba obrazovej informácie. Tak ako je pieseň sprevádzaná obrazovým klipom, tak aj moje obrazy potrebujú občas svoju pesničku. Aj keď s hudbou žijem odmalička a možno už aj tridsať rokov profesionálne, viem si predstaviť a doslova aj bažím po pre mňa vzácnej forme hudby, a tou je ticho. Také to medziplanetárne ticho – aspoň predpokladám, že tam niekde je. Nedá sa pustiť, ale dá sa ešte stále vyhľadať, aj keď ho je ako šafranu…

Predpokladám, že ste plný inšpirácie a pustili ste sa aj do novej tvorby. Na čo sa divák môže tešiť? Kde možno vaše diela nájsť, prípadne kúpiť?

Okolo osemdesiat obrazov možno vidieť priamo na mojej webovej stránke janmachut-sounds.com/art-page a pár diel je v predaji cez virtuálnu galériu happymelon.sk. Momentálne pripravujem novú kolekciu obrazov a dávam priestor fantázii. Pracujem na novej forme inštalácie s dynamickým priebehom a zainteresovaním okolitého diania do deja. Aby to písalo príbeh vo výstavnom priestore v danom čase. Samozrejme, aj v spojení so zvukom, ako som už spomínal. Zatiaľ viac neprezradím, ale určite ukážem.

Tango
Tango

Na záver taká otázka na zamyslenie. Čo vám napadne pri myšlienke Oscara Wilda, že „život napodobňuje umenie väčšmi, než umenie napodobňuje život“?

Určite súhlasím a doplním ešte citát, nech ho máme kompletný, že „život je zrkadlo a umenie skutočnosť“. Je to na nás, všetci sme obdarení možnosťou pozorovať, ale nie všetci sme schopní alebo ochotní či už len spomaliť, alebo sa zastaviť a dopriať si tento vnem. Byť pozorným pozorovateľom je umenie.

Text: Miriama Vojteková, foto: archív Jána Machúta