Zelená krajina

666
Nový Zéland
Auckland

Vianoce som chcel akosi odignorovať, už na konci novembra som však zistil, že sa mi to nepodarí. Všade blikajúce stromčeky, výzdoba, darčeky… No skrátka všetka tá snaha marketérov a obchodníkov, aby nám pripomenuli, že už o niekoľko dní je tu ten deň, na ktorý sa čaká celý rok.

Tohtoročné Vianoce mali byť iné ako všetky doposiaľ. Preto to odignorovanie. Prišiel som však na to, že to nie je zrejme dobrý nápad.

Nechcel som zostať počas tohto krásneho dňa doma sám alebo na nejakej párty. Pre mňa je tento deň tým najdôležitejším v celom roku. Výnimočný. Musím sa teda k tomu aj adekvátne postaviť a nie vopchať hlavu do piesku ako pštros. Rozhodol som sa splniť to, čoho som sa tak obával. Nezostanem doma sám. Na Štedrý deň budem obklopený mnohými ľuďmi, dostanem večeru, pozriem si aj nejaký ten film a cez okno budem sledovať zaujímavý výhľad. Štedrý deň strávim v plnom lietadle smerujúcom na Nový Zéland. V krajine, o ktorej som sníval tak dlho!

Nový Zéland
Rotorua

Ako z inej planéty

Vždy, keď mi niekto povedal, že bol alebo ide do tejto krajiny, tak som potichučky závidel a predstavoval si, aké to tam asi je. Svoje snívanie som ukončil tým, že som si povedal: „Aj ja tam raz pôjdem.“ No a som tu. Ani sa mi nechce veriť, že to je realita. Cez okno sledujem upršané mesto. Je tu december a je tu leto. Čudné? Možno pre nás, Európanov, no nie pre domácich. Veď som na južnej pologuli a tu je všetko naopak.

Nič viac si na tohtoročný Štedrý deň neželám viac ako slnečné počasie. Ráno sa zobúdzam do nového dňa a zisťujem, že moje prosby sa splnili. Preto rýchlo odchádzam von. V najväčšom, no nie hlavnom meste krajiny sa neplánujem zdržať dlho. Aj napriek tomu si tu niečo predsa pozriem. Mestský vulkán a prístav sú poznačené hrubou čiarou v mojich poznámkach a nechcem ich minúť.

Nepamätal si, kedy naposledy videl tak krásne zafarbenú oblohu po slnečnom dni!

Presný opak, v porovnaní s mestským životom, nachádzam asi 50 km od geotermálneho centra Rotorua. V doslovnom preklade to je miesto, ktoré Maori nazvali Modrá stuha. Vlastne sa im ani netreba čudovať, prečo sa takto rozhodli. Zelenými lesmi a lúkami sa tiahne rieka, ktorej koryto je také čisté ako sen zo zafírovej rozprávky. Miesto, ktoré zatiaľ neobjavili masy turistov, je zrejme aj preto celkom prázdne, lebo je trochu ťažšie dostupné. Mne to však neprekáža, práve naopak. Vychutnávam si prechádzku panenskou prírodou a sýte farby mi priam masírujú dušu aj oči.

Nový Zéland
Mestský park Rotorua

Do tejto lokality neprichádzam náhodou. Nielen samotné mesto Rotorua, ale celé jeho okolie je ako z inej planéty. Ešte neviem z ktorej, no určite z niektorej, čo je veľmi ďaleko od Zeme. Tu sa teda príroda poriadne vybláznila. Občas mám pocit, že sa prechádzam po obrovskej maliarskej palete, plnej tých najdivokejších farebných odtieňov. Niekedy mi je zima a krátko na to veľmi teplo. Už len čakám, kedy mi nad hlavou preletí asteroid alebo sa stretnem s mimo planetárnou civilizáciou.

Priamo v centre mesta Rotorua je Kairau park, kde začínam svoje objavovanie tohto neuveriteľného miesta. Bublajúce bahno, vriaca voda, k oblohe sa dvíhajúce kúdoly pary. Odumreté konáre stromov, ktoré by si slabšie povahy mohli popliesť s nejakými mátohami zo záhrobia. Oranžová a červená pôda. Nie, nečítam si žiaden scenár alebo námet na hororovú scénu zo strieborného plátna. Stále sme v mestskom parku.

Miestni obyvatelia sú už zvyknutí, no keď príde niekto nový, tak zaručene dostane tú istú otázku: „Neprekáža ti ten zápach v meste?“ Práve vďaka geotermálnej aktivite je v meste cítiť to, čo u nás na Slovensku voláme „vajcovka“. Môže za to najmä zvýšený výskyt siričitanu v ovzduší. Preto je celkom bežné na mnohých miestach v okolí natrafiť aj na žltú pôdu alebo kamene v odtieňoch tejto farby.

Nový Zéland
Maliarska paleta

Unikátne jazierka

Medzi mestami Rotorua a Taupo je ďalšie skvelé miesto, kde sa rád zastaví každý turista prechádzajúci okolím. Tak, ako aj iné miesta po svete, aj tento park objavili za celkom nečakaných okolností. V minulosti bola neďaleko väznica. Keďže na mnohých miestach zo zeme vyvierala teplá voda, odsúdenci chodievali mnohokrát potajomky právať svoju bielizeň práve na tieto miesta. V teplej vode to išlo lepšie. Vďaka tomu sa objavil aj gejzír Lady Knox, ktorý každé dopoludnie vytryskne vodu do výšky viac než 10 metrov. Netrvalo dlho a z tohto miesta sa stal veľmi pekný a najmä obľúbený park.

Niekedy to prosto všetko vypáli tak, že sa to nedá ani naplánovať.

Dnes sa tu už nedá stretnúť žiaden z väzňov (zrejme), no dá sa tu sledovať rozmanitosť prírody. Malé aj väčšie bahenné kúpele, kde buble a vrie čierne bahno, pripomínajú kotol, v ktorom čarodejnice varia svoj lektvar. Spadnúť do neho by zrejme bola osudová chyba, takže aj napriek eufórii z tohto miesta a toho, čo vidím okolo seba, musím byť ostražitý a mať oči na stopkách. Možno zazriem aj tú čarodejnicu, ktorá mi potom splní nejaké to prianie.

Jednoznačne najväčšiu atrakciu spolu s gejzírom tvoria dve prírodné jazierka. Champagne pool a Inferno pool. Prvé z menovanej dvojice síce svojím zafarbením nepripomína ani zďaleka známy mok z Francúzska, no svoje meno dostalo kvôli niečo inému. Teplota jeho vody je blízka 100°C a zo zeme sa do neho uvoľňujú viaceré plyny. Práve vďaka tomu je na hladine možné sledovať jemné bublinkovanie presne tak, ako to je v prípade šampanského, keď sa naleje do pohára.

Nový Zéland
Champagne pool

Inferno pool má trochu viac mysteriózny názov. Vďaka susedným jazierkam sa po mnohé roky v zemi vyformovali malé kanáliky a cestičky, ktorými preteká z okolia voda bohatá na viaceré minerály. Práve táto kombinácia zabezpečuje farbu vody, ktorá dostala taký symbolický názov pre celé jazierko.

Magické chvíle

Niekedy idú veci tak ľahko a jednoducho, že sa mi to ani nechce veriť. Inokedy je to presne naopak. Vtedy sa mi veriť nechce tiež. Aj cesta k svetelnému majáku Castlepoint bola, žiaľ, v réžii druhého zo spomínaných prípadov. Nechcel som sa ľahko vzdať, lebo toto miesto bolo jednou z mojich priorít na celej ceste naprieč Novým Zélandom.

Jedna vec však je dostať sa na miesto, kam chcem ísť a druhá vec, ako sa odtiaľ dostať.

Kvôli majáku Castlepoint som precestoval takmer 600 km. Neodradila ma ani cesta, ktorá nebola jednoduchá. Nepodarilo sa mi kúpiť lístok na autobus a čakať do nasledujúceho dňa neprichádzalo do úvahy. Tak som opäť išiel stopovať. Viezol som sa hádam ôsmimi autami. Z dediny do dediny. Viackrát som s plným batohom kráčal počas horúceho dňa po ceste uprostred ničoho. Pred očami som mal len jedno. Hnala ma vidina toho, že na konci cesty ma čaká maják a ja sa tam dostanem, aj keby čo bolo! V poslednom aute, ktoré mi zastavilo, bol mladý Francúz. Spýtal som sa ho, kam ide. Keď povedal Castlepoint, čo bola aj moja cieľová destinácia, skoro som explodoval od radosti!

Plánoval som fotenie majáka počas západu slnka. Žiaľ, oblaky to vybavili inak. Až do rána bolo komplet zatiahnuté. Premýšľal som teda, čo urobiť. Zostať ešte jednu noc alebo pokračovať v ceste ďalej? K rozhodnutiu však pomohlo aj to, prečo som sem vlastne išiel. Chcel som predsa pekné fotky. Rozhodnuté! Zostávam ešte ďalšiu noc.

Nový Zéland
Castlepoint – východ slnka

Ako stráviť deň na jednej z najkrajších pláži v celej krajine je jednoduché. Len tak sa bezcieľne motať po nekonečných pásoch piesku, ktoré v pravidelných intervaloch obmývajú vlny oceánu. To by som dokázal robiť aj častejšie. Ako vyzerá život na pláži, mi dokonale predviedli tulene, ktoré som náhodou objavil oddychovať pod veľkými kameňmi. Bolo poludnie, slnko vysoko nad hlavou a nikam som sa neponáhľal. Jediná úloha, ktorú som musel vyriešiť, bolo nájsť nejaký tieň a zdriemnuť si.

To, čo sa dialo na oblohe druhý deň počas západu slnka, bolo ako dar z vesmíru, z nebies… To je jedno odkiaľ. Bolo to magické. Chvíľami som ani nefotil, lebo som nechcel veriť vlastným očiam. V ten večer bol západ slnka taký impozantný, že aj miestni obyvatelia, ktorí tam žijú už niekoľko rokov, mu neodolali. Prihovoril sa mi chlapík a povedal mi, že keď cez okno videl to, čo sa odohráva na oblohe a koľko ľudí dvíha zraky k nebesám, tak musel ísť von aj on. Nepamätal si, kedy naposledy videl tak krásne zafarbenú oblohu po slnečnom dni!

Nový Zéland
Castlepoint pláž

Nakoniec sa teda ukázalo, že cesta na Castlepoint síce zo začiatku bola trochu komplikovanejšia, no dobre dopadla. Jedna vec však je dostať sa na miesto, kam chcem ísť a druhá vec, ako sa odtiaľ dostať. Obzvlášť, ak je to celkom mimo civilizácie a prvé mesto je vzdialené viac než 50 km. Ako sa mi to podarilo? Toho Francúza prišla pozrieť jeho kamarátka. Mala auto a ráno ma zaviezla do najbližšieho mesta.

Niekedy to prosto všetko vypáli tak, že sa to nedá ani naplánovať. To je to čaro objavovania a cestovania. Na šťastie netreba čakať. Treba mu ísť oproti a aj tá cesta môže byť vcelku zaujímavá. Istotne bude lepšia, ako rozhodnutie neurobiť nič alebo spoliehať sa na to, že šťastie si ma nájde samo!

Nový Zéland
Blue Spring Putaruru

Text a foto: Aleš Tvrdý