Poteší. Niekedy nad ním aj mávneme rukou. Niekedy sa pri ňom doslova začervenáme. Kompliment. Slovo známe, ale často je pre nás neznámou jeho vhodné vyslovenie a ešte väčšou neznámou reakcia naň. Tak čo poviete? Ideme si dávať komplimenty?
Komplimentom nás niekto chváli. Niečo sa niekomu na nás páči. Zaujali sme toho druhého niečím natoľko, že nám to musí spomenúť. Samé kladné záležitosti. Prečo ním potom tak „pohŕdame“? Prečo pochvala od druhého často začína, ale aj končí strohou reakciou?
„Úprimne povedaný kompliment ovplyvňuje všetky konštrukty nášho ja. Vplýva na sebahodnotu, sebavedomie aj sebaobraz,“ uvažuje o komplimente Dušan Fábik, psychológ. Zároveň spomína, že aj ten, kto kompliment dáva, má porovnateľné pocity ako jeho príjemca. Skutočnými komplimentmi by teda rozhodne šetril. Tie prázdne, prípadne tie za hranicou slušnosti úplne postačí nahradiť mlčaním.
Fábik hovorí, že k podávaniu komplimentov existujú bohaté poznatky aj zo psychológie. Máme pomerne veľké bariéry v ich podávaní. Pracujeme s domnienkou, že pre človeka, ktorému ho povieme, to bude skôr nepríjemné. Výskumy ale hovoria jasne. Niečo kladné poteší každého. Z tohto hľadiska víťazia skôr komplimenty, ktoré reagujú na našu osobnosť. Potešia ale i tie, ktoré uznajú náš zovňajšok.
„Skutočný kompliment má spočívať ,v otvorenej hre’. Cieľom je dosiahnuť len to, čo je predmetom komplimentu. Na druhej strane, ak je za komplimentom nejaký iný potenciálny zisk či benefit odosielateľa, získava podobu určitej manipulácie či sociálnej hry.“
Mentálny kouč Lukáš Piperek uvažuje v rovine kompliment – spätná väzba. Pritom to prvé je podľa jeho slov najmä informácia. Spätná väzba má psychologické aj praktické hľadisko. „Ak ma napríklad niekto pochváli za skvelé prezentácie, tak prakticky to znamená, že v tom štýle prezentovania budem pokračovať. Využijem rovnaké komunikačné prostriedky. Psychologické hľadisko takejto spätnej väzby je v tom, čo to vypovedá o mne. Som dobrý rečník. Zaujímavo spracujem tému. Správne používam aj neverbálnu komunikáciu.“ Pripomína ešte jednu rovinu chvály alebo kritiky. Upozorňuje, že ak nesprávne vnímame tieto dva protipóly, tak do rovnakého rozporu sa dostaneme aj my samy. Je to v prípade, ak neustále hľadáme slová uznania alebo naopak, ak nás príliš zbrzdí kritika. „Tento nesúlad nám môže brániť v životnej pohode. Pri komplimente berme do úvahy informačnú hodnotu povedaného – čo robím dobre, čo vidia druhí na mne ako to pekné…“
Jakub Abrahám, odborník na etiketu, pripomína, že skutočne máme problém kompliment dať. Bariéru nám podľa jeho slov tvorí najmä to, akým spôsobom ho v danej situácii trefne povedať. Jakub sa zamýšľa aj nad tým, ako je to s komplimentom pre ženu a ako pre muža. Má za to, že muž pri žene komplimentmi nemá šetriť. Uvedomiť si musí len to, ako ďaleko nimi môže zájsť. „Nič nepokazíme aj takzvanými neutrálnymi komplimentmi. Napríklad: ,Táto farba Ti/Vám pristane.’ Nezabúdajme na to, že aj jednoduchá veta vie dotyčnej spríjemniť deň.“
U mužov by sme si mali podľa Jakuba uvedomiť rovnako určitú hranicu. Najmä pri pracovných vzťahoch. Ak chceme komplimentom komunikáciu otvoriť, pomôcť k jej prirodzenejšej, ľudskejšej forme, tak u pánov môžeme pochváliť napríklad zaujímavý doplnok či topánky. Ako zaujímavosť spomína Jakub parfém. Možno nás vôňa na prvý dojem aj výrazne osloví, ale ak sa s dotyčným nepoznáme lepšie, nie je to najvhodnejšia voľba pre kompliment. „Myslím však, že v súčasnosti je potreba dávania komplimentov ešte väčšia ako inokedy. Tak do toho!“
Text: Eva Vašková, foto: pexels.com
