Erika Szőke, výtvarníčka s maďarsko-slovenskými koreňmi, patrí do strednej generácie autoriek. Primárne sa venuje fotografii, ku ktorej ale pristupuje netradične. Pracuje na rozmedzí rôznych mediálnych a konceptuálnych prístupov, pričom často siaha po nezvyčajných a experimentálnych postupoch, ktorými vytvára efemérne objekty a unikáty.
Prostredníctvom svojich diel zachytáva rôzne stopy, odtlačky a „fosílie“ minulosti, a tiež pripomienky osobnej, rodinnej i historickej pamäte. Vykresľuje nimi akúsi poetiku prchavosti a pominuteľnosti so snahou uchopiť vnímaný moment i reflexiu samotnej márnosti. V jej dielach rezonujú aj otázky vzťahu človeka, prírody a environmentu prejavujúce sa na ekologických prístupoch/postupoch Erikinej tvorby, v ktorej prepája vizuálne umenie s vedeckými poznatkami.
Erika, študovala si na Katedre výtvarnej tvorby a výchovy na UKF v Nitre. Od skončenia štúdia sa venuješ voľnej tvorbe – kedy však nastal moment, že ťa zaujalo práve médium fotografie?
Výtvarná tvorba, experimentovanie a hľadanie nových výrazových prostriedkov sa po ukončení štúdia stali pre mňa automaticky nevyhnutnou súčasťou môjho každodenného života. Médium fotografie ma očarilo okamžite, hneď ako som po prvýkrát vstúpila do tmavej komory. Bolo to ešte počas štúdia na vysokej škole. Vtedy sme sa zaoberali technikou fotogramu. Čaro tohto zážitku ma natoľko uchvátilo, že sa fotografia stala stredobodom môjho záujmu, čo trvá až dodnes.
K fotografii pristupuješ experimentálne. Okrem klasických postupov pri vytváraní digitálnej a analógovej fotografie používaš aj vlastné autorské alebo menej používané technologické postupy. Často si aj sama vytváraš fotografické zariadenia – „dierkové kamery“ (tzv. camery obscury). Prečo ťa fascinujú?
„Dierkové kamery“ fungujú na veľmi jednoduchom princípe, každý z nás by vedel vyrobiť kameru. Stačí na to aj obyčajná škatuľa od topánok. Priťahuje ma ich možnosť recyklácie, opätovného využitia a bohaté možnosti experimentovania. Samotný proces exponovania si vyžaduje maximálnu sústredenosť, keďže tu nie je hľadáčik. Takýto spôsob snímania umožňuje veľmi dlhé expozičné časy, trvajúce aj mesiace. Na camerách obscurách ma fascinuje ich nepredvídateľnosť a jedinečnosť obrazu. Vytvárajú neopakovateľné atmosferické efekty, ktoré by sa digitálnou fotografiou ťažko dali dosiahnuť. Pri zhotovení komplexnejšieho aparátu mi často pomáha môj otec, ako tomu bolo napríklad pri „dierkovej kamere“ vytvorenej na spôsob dúchadla. Tá sa snaží pretaviť proces dýchania do obrazu. Exponovanie fotografie zodpovedá „nádychu“ a „výdychu“ dúchadla, pričom tento odklon mení aj zachytený obraz. Výsledkom sú série obrazov s názvom Reanimácie, kde zachytávam nájdené uhynuté zvieratá alebo aj vytrhnuté paradajky z našej záhrady.
Do tvorby a participácie na tvojich dielach zapájaš členov svojej rodiny, ktorí sú ich podstatnou zložkou. Zaujímavé je performance/video, kde cvičíš s rodičmi, pričom ste pospájaní do akéhosi jedného organizmu za pomoci stúh, ktoré usmerňujú vás pohyb. Čo je pre teba nosnou témou tohto diela?
Dielo s názvom Cvičenie rodičov s deťmi vytváralo metaforu o tom, ako sme závislí od svojich rodičov. Ako chtiac-nechtiac kopírujeme ich pohyby a zvyky. Ako sa snažíme vykompenzovať ich chyby a vykryť stratu rovnováhy. Ja som v tomto videu/performance v úlohe marionety a musím sa prispôsobovať pohybom rodičov – matky pred sebou a otca za sebou. Samotné zaznamenávanie rodičov a ich zapájanie do tvorby je pre mňa aj akýmsi autoportrétom, pretože sú mojimi zrkadlovými obrazmi.
Okrem rodičov si spolupracovala aj so starou mamou, ktorá ti bola veľkou inšpiráciou. V jednom diele si dokonca transformovala jej hlas do podoby spektrogramu („odtlačku zvuku“).
Už počas štúdia na vysokej škole bola babička neustále v mojom hľadáčiku. Môžem povedať, že jej postupné vädnutie – starnutie sa odohrávalo pred mojimi očami. Tieto fyziologické zmeny sa nedali nevšímať. Boli to vznešené momenty, ktoré som zaznamenávala nespočetnekrát. V sérii fotomontáží Babičkine šperky som niektoré časti jej epidermy aplikovala na svoju. Napríklad jej vráskavú dekoltáž som umiestnila na moju ako nejaký vzácny šperk. V tomto období vznikol aj cyklus Na ceste s babičkou. Je to kombinovaná technika – na samotnú fotografiu znázorňujúcu babičkinu vráskavú pokožku som autorským spôsobom podobným monotypii preniesla vlastné zážitky z ciest a dovoleniek. Symbolicky to znamenalo, ako keby tieto zážitky prežila ona na vlastnej koži. Smútok a žiaľ z jej straty v roku 2014 som sa snažila spracovať v sérii Odišla I-III.
Spracovávaš aj problematiku medzigeneračnej traumy, na ktorú sa odvolávaš tým, že v rámci svojej tvorby využívaš princípy pečenia, miešania cesta a i jeho samotného procesu kysnutia. Tento „živý“ materiál vychádza z tvojej rodinnej pamäte. Aký je váš príbeh?
Myslím si, že každý z nás si nesie v sebe nejakú traumu. Môže to byť aj trauma z minulosti, zdedená, s ktorou sa snažíme vysporiadať alebo ju, naopak, zastierať. Tá moja sa traduje cez podanie mojej starej mamy: môj dedo bol vojnovým zajatcom v koncentračnom tábore Bergen-Belsen, kde bol nútený pracovať ako pekár. Dostali rozkaz, aby do cesta zamiešali neznámu látku, pričom oni mali zákaz konzumovať hotový výrobok. Neskôr vyšlo najavo, že tou neznámou látkou bol arzén. Takže starý otec sa istým spôsobom, nútene a nechtiac, podieľal na hroznom pláne, na trávení židovských väzňov. Túto rodinnú traumu som sa snažila spracovať v inštalácii Suvenír z vojny. Predstavuje pokrájaný chlieb, ktorý je pospájaný náplasťami na jazvy. Súčasťou inštalácie je aj dobový dokument z koncentračného tábora, na ktorom figuruje meno môjho starého otca a jeho zamestnanie v tábore. Motív chleba a cesta sa stal pre mňa neoddeliteľnou súčasťou mojej tvorby, nesie v sebe zakódovanú snahu neustále niečo oživovať, či už vlastné spomienky alebo cudzie.
Opakujúca sa prítomnosť cesta alebo procesu kysnutia v tvojich dielach je úzko spojená i so samotnou telesnosťou alebo neprítomným ľudským telom. Diela tak nesú množstvo konotácií (nielen vo vzťahu k ženskému telu a feminizmu), ale odkazujú tiež na akési esenciálne vytváranie foriem a obrazov vôbec. Je táto tematika vyčerpateľná?
Cesto je tvárne a vie byť rôznorodé. Snažím sa využiť všetky jeho podoby a vlastnosti, a tým pádom je večným zdrojom inšpirácií. Kysnúce, tečúce cesto som použila vo fotografickej sérii Masa I-III., kde symbolizuje fyziologické zmeny ženského tela. Upečené cesto som použila napríklad v inštalácii s názvom Nájdené telá, kde som na povrchy bochníkov autorskou technikou aplikovala portréty neznámych ľudí, ktoré som pozbierala na cintorínoch z najrôznejších kútov Európy. Piekla som aj „objektívy“ podobné macesu, ktoré slúžili na exponovanie záberov z môjho domova v diele Inmensa Luz. Naučila som sa robiť domáce ťahané štrúdľové cesto, ktoré sa následne (v čiernej podobe) objaví vo videu/záznamu z performance Rozpínanie vesmíru a Kukla. Naposledy som vytvorila inštaláciu z mŕtveho cesta s názvom Hotep, ktorá bola súčasťou výstavy v synagóge v Šamoríne. Inštalácia pripomínala obetný stôl s 12 dutými chlebmi, pričom vizuálne i hapticky evokovala keramiku. Samozrejme, treba si uvedomiť, že cesto ako materiál, v hocijakej podobe a forme, nemá dlhú životnosť. Je netrvácnym materiálom a časom sa rozpadne. Často ho napadne aj červotoč chlebový, čo v istom zmysle môže byť chápané ako ďalšia náhodná vrstva umeleckého diela. Mňa na ňom priťahuje práve táto efemérnosť a krehkosť. Snažím sa sledovať a hľadať hranice zviditeľňovania, a tiež možnosti dokumentovania pominuteľnosti ako procesu.
Tvoje diela zohľadňujú nielen princípy a postupy vizuálneho umenia, ale presahujú aj do iných odborov. Zaujímavé sú napríklad tomografy/termotlače, na ktoré používaš termohydrografické a termografické prístroje. Výsledné obrazy/snímky nechávaš exponovať niekoľko mesiacov, dokonca až celý kalendárny rok. Čo ťa inšpiruje?
Inšpirujú ma prirodzené procesy, počasie, rôzne meracie aparáty, ktoré zapisujú údaje ako teplota, vlhkosť vzduchu atď. Pomocou týchto meracích aparátov vytváram termo a termohygrogramy na rôzne fotografie zanechávajúc na nich graf. Je to línia zaznamenávajúca prítomnosť, v ktorej sa na určitú dobu zachytené momenty alebo postavy na fotografiách stávajú akoby živými. Ako príklad by som spomenula dielo s názvom Vždyzelený orechový list, pri ktorom takýto „meteorologický“ zápis trval od 31. 10. 2020 do 8. 6. 2021. Zo spadnutého listu rodinného orecha som najprv vytvorila lumen print. Ten som nainštalovala do termografického prístroja a nechala na ňom, na povrchu jeho grafiky, zapisovať výkyvy teploty, až kým sa opäť nerozvinula koruna lístia stromu, kde bol merač umiestnený.
Posledné roky sa zaoberáš aj bio-artom, kde v rámci umeleckého skúmania využívaš živé materiály, mikroorganizmy, plesne a podobne. Zaujímavé sú tvoje „kvasinkogramy“/tzv. yeastogramy, ktoré odkazujú na pominuteľnosť a miznutie nielen ľudských spomienok, ale i všetkého živého a neživého. Ako vznikajú?
Yeastogram znamená obraz vytvorený na povrchu organickej hmoty zloženej z agaru a aktívneho uhlia, na ktorý sa kultivujú kvasinky droždia. Následne sa zakryje obrázkom vytlačeným na fólii a vystaví sa UV žiareniu. Výsledný snímok/obraz sa vytvorí po 36 – 48 hodinovej expozícii, pri ktorej čierny rastrový obrázok chráni bunky kvasiniek a UV lúče usmrcujú iba tie, ktoré nie sú chránené. Technika yeastogramu je časovo náročný proces, nie vždy sa experiment podarí. Vyžaduje odhodlanosť a veľkú mieru trpezlivosti, napokon, prírodu nie je možné preľstiť. Cieľom vytvárania živých obrazov je objasniť môj vlastný postoj a vzťah k prírode. Ide mi o sledovanie neviditeľného sveta mikróbov, baktérií a malých tvorov, ktorými sme obklopení a zároveň je to spôsob, ako sa vyrovnať so skutočnosťou, že obraz nevyhnutne zmizne, tak ako aj my, v kolobehu života. Vytvorená séria yeastogramov nesie názov Fosílie spomienok a znázorňuje spomienky cudzích osôb, ktoré sa postupne dehydratujú a deformujú.
Na jeseň si vystavovala na festivale DOM expedícia súčasného umenia 2022 – Záhrada, ktorý prebehol v Prügerovej záhrade v Bratislave, kde si svojou intervenciou odkazovala na tému vyčerpateľnosti prírodných zdrojov a na ohrozené a vyhynuté druhy rastlín Slovenska. Súčasťou bolo aj dielo Revitalizácia II., kde bol pomocou energie generovanej zo samotného procesu kvasenia materských kváskov poháňaný starý diaprojektor, ktorý projektoval obrazy vyhynutej flóry. Ako si prišla na spôsob napojenia projektoru na kvásky? Odkedy sa zaoberáš touto problematikou?
Môj záujem o obnoviteľné zdroje energie som predstavila už na umeleckom sympóziu IN SITU v roku 2021. Bolo to vo videu/performance s názvom Revitalizácia, kde som v samotnej prírode prostredníctvom zmesi vytvorenej z pôdy, vody a trochu soli dala do obehu starý diaprojektor a premietala vyhynuté druhy rastlín Slovenska. Hlavným inšpiračným zdrojom bol všeobecne známy typ citrónovej batérie, pri ktorej sa zvyčajne do citróna vloží prepojený kúsok zinkového kovu a medi. Energia generovaná reakciou kovov je dostatočná na napájanie malého zariadenia, ako je napr. led dióda. Tento spôsob získavania obnoviteľných energií z prírodných zdrojov ma natoľko uchvátil, že som sa rozhodla ďalej pokračovať v hľadaní podobných prírodných procesov. Keďže ústredným motívom mojej tvorby je cesto a kvások, prirodzeným spôsobom som sa dostala k tomu, že som využila aj samotný proces kvasenia na výrobu elektriny. Výsledok bol naozaj prekvapujúci – 20 kusov živých kváskov dokázalo poháňať diaprojektor až 65 hodín. Intenzita svetla postupom času prirodzene klesá, avšak vhodnou starostlivosťou dokážu kvásky produkovať energiu nepretržite. Po maďarsky je kvas/kvások élesztő, čo doslova znamená niečo ako oživovač. Pracujem práve s týmito symbolickými konotáciami. Cesto a kvások sa stávajú médiom znovuoživenia rôznych súvislostí, spomienok či pocitov. V tomto prípade oživujem – revitalizujem vyhynuté rastliny na území Slovenska, čo je reflexiou ľudskej ľahostajnosti a nevšímavosti vo vzťahu k ekologickým katastrofám, ktoré sa odohrávajú pred našimi očami.
Okrem toho, že tvoríš samostatne, si aj členkou maďarsko-slovenského nature art združenia IN SITU, ktoré sa združuje okolo sympózia s rovnomenným názvom vo Vojke nad Dunajom. Čomu sa venujete?
Sme tím výtvarníkov, grafikov, architektov a fotografov a každoročne sa stretávame vo Vojke nad Dunajom, ktorá sa nachádza na umelo vytvorenom ostrove (Malý žitný ostrov) medzi pôvodným korytom Dunaja a novým tokom vodného diela Gabčíkovo. Naše diela sú úzko späté s krajinou. Inšpirujeme sa samotnou prírodou, tvoríme priamo v nej a reagujeme na rôzne environmentálne zmeny našej planéty. Vytvorené diela sú často vzhľadom na charakter použitých materiálov procesuálneho a efemérneho charakteru. Je v nich zakódovaná nestálosť – časom sa rozpadnú, dotvorí ich samotná príroda. Preto je mimoriadne dôležité ich zachytiť a zdokumentovať, najmä v prípade performancií a happeningov, ktoré sú jednorazové a neopakovateľné.
Na tvojej poslednej výstave, ktorá prebiehala zhruba do konca novembra 2022 v netradičnom výstavnom priestore v synagóge v Šamoríne, si okrem iného prezentovala spoločné dielo vytvorené s maďarsko-slovenskou výtvarníčkou Csillou Nagy. To fungovalo na princípe postupného odparovania sa vrchnej vrstvy – gáfru a odhaľovania procesu pomalej expozície a materiálu/štruktúry, ktorý sa expoval na podklade. Ako vznikla myšlienka spoločného diela?
Veru nie náhodou sa hovorí, že zmizol ako gáfor. O tejto jeho vlastnosti som sa presvedčila celkom náhodne, totiž jeho malé množstvo zvyknem pridávať do čerstvo rozpustenej arabskej gumy a stalo sa, že malý kus gáfru som nezabalila a nechala ho na vzduchu. Na druhý deň som si uvedomila ten zázrak a hneď som začala robiť experimenty. Cez sieťotlač som skúšala robiť gáfrové obrazy, ktoré počas dňa v podstate zmizli. Tento sublimačný proces ma stále zaujíma a plánujem v jeho skúmaní pokračovať. Spoločné dielo s výtvarníčkou Csillou Nagy v At Home Gallery v synagóge v Šamoríne sa zakladalo na princípe sublimácie. Bolo to procesuálne dielo, neustále sa meniace, až kým odhalilo konečný obraz vytvorený z rôznych semiačok na svetlocitlivom papieri. Výstava trvala do 20. novembra a pred jej ukončením, keď už gáfor úplne zmizol, sme odstránili semená z povrchu rolky svetlocitlivého papiera a vzniknutý obraz, stopu sme ustálili/zafixovali. Proces aj finálna podoba diela je zdokumentovaná a zverejnená na našich sociálnych sieťach.
Na akých projektoch či dielach momentálne pracuješ? Aké výstavy ťa v blízkej budúcnosti čakajú?
Jesenné obdobie bolo pre mňa dosť nabité, výstavy a ďalšie akcie nadväzovali na seba a teraz je čas vyventilovať sa, nechať sedimentovať zážitky a skúsenosti, a potom prirodzene vstúpiť do experimentálneho a objaviteľského štádia tvorby. V blízkej budúcnosti, v máji 2023, sa predstavím veľkou samostatnou výstavou v Záhorskej galérii Jána Mudrocha v Senici. Ostatné podujatia sa ešte postupom času vykryštalizujú.
Erika Szőke (*1977, SK/HU) je absolventkou Katedry výtvarnej tvorby a výchovy na UKF v Nitre. Vo svojej tvorbe vychádza z média fotografie a jeho presahov, ktorých princípy preklápa aj do tvorby objektov, inštalácií, videí a performance. Má za sebou viacero výstav a medzinárodných ocenení. Žije a tvorí vo Veľkom Kýre neďaleko Nitry. Viac na www.erikaszoke.com.
Text: Marianna Brinzová, foto: archív autorky Eriky Szőke, Cséfalvay Á. András, Dominika Bolgáčová, Marcel Korec
