Uctievači digitálnych technológií často „kuvikajú“, že tlačeným knihám odzvonilo, prípadne sa tak udeje v relatívne krátkom čase. Uvidíme, čo prinesie budúcnosť, avšak tlačená kniha – ako hmatateľný artefakt – je neustále v kurze.
Milovníkov krásnych kníh určite poteší novinka – ďalší unikátny kúsok z edície Luxusná knižnica vydavateľstva IKAR. Exkluzívna limitovaná publikácia Haiku v obrazoch prináša klasické japonské básne v preklade japonológa a prekladateľa Františka Pauloviča a básnika, literárneho vedca a prekladateľa Jána Zambora. Za reprezentatívnych japonských klasikov haiku sa považujú Macuo Bašó, Josa Buson, Kobajaši Issa a Masaoka Šiki. Kniha vychádza v limitovanom náklade 500 očíslovaných výtlačkov. Objednať si ju môžete jedine online na luxusnakniznica.sk.
Súčasťou publikácie je aj exkluzívny darček – originálna grafika od Nany Furiya, Japonky žijúcej na Slovensku, ktorá knihu ilustrovala. Haiku v obrazoch do života slávnostne uviedol veľvyslanec Japonska v Slovenskej republike J. E. p. Makoto Nakagawa.
Haiku je trojveršová nerýmovaná báseň – zvukomalebné trojveršie s počtom slabík 5–7–5. V dokonalej, 17-slabičnej haiku dokáže autor vystihnúť nielen svoje pocity, ale aj podstatu samotného života. Haiku je najznámejšia forma japonskej poézie. Klasické japonské sedemnásťslabičné básnické miniatúry uchvacujú japonských čitateľov už od sedemnásteho storočia. Dnes má tento minimalistický lyrický útvar, pre ktorý je typická slovná úspornosť a výrazová ľahkosť, priaznivcov na celom svete a stal sa súčasťou celosvetového kultúrneho dedičstva.
Tradičná čínska väzba
Kniha je vyrobená tradičnou čínskou kníhviazačskou technikou, ktorú vyvinuli za vlády dynastie Ming (1368 – 1644) a používala sa až do prevzatia západných technológií väzby na začiatku 20. storočia. V tradičnej čínskej väzbe sú jednotlivé listy papiera potlačené iba z jednej strany a každý list je preložený napoly, pričom potlač je na vonkajšej strane. Knižný blok sa vkladá medzi dve dosky a zošíva sa cez otvory vyrazené na okrajoch zložených listov. Kniha je vytlačená na papieri 128 gsm Luhe Ivory, plnofarebnou potlačou 4+4.
Komplet obsahuje:
- ručne číslovanú knihu (320 strán/80 otvorení x 4 strany), rozmer 195×264 mm,
- čierny poťahový materiál Arlin s elegantnou zrnitou štruktúrou, na prednej doske názov titulu razený zlatou fóliou,
- originálnu grafiku od Nany Furiya, Japonky žijúcej na Slovensku (195×264 mm),
- biele rukavice.
Macuo Bašó (1644 – 1694) sa v najväčšej miere pričinil o to, aby sa haiku umelecky presadilo a ujalo, a je aj najvýznamnejším autorom tejto lyrickej formy. Priniesol v nej citlivosť vyvierajúcu z duchovných zdrojov (šintoizmus, čínsky taoizmus a zenbudhizmus), z klasickej čínskej poézie a tvorby japonských kňazských básnikov. Jeho haiku zachytávajú intenzívne prežívaný okamih, zhodnocujú jedinečné chvíle každodenného bytia. Bašó vychádza z vedomia jednoty všetkého bytia a je básnikom empatie k človeku a prírodnému svetu. Minimalistickú formu spojil s obdivuhodným tematickým záberom a hĺbkou. Pochádzal z rodiny chudobného samuraja. Skoro však dobrovoľne prijal osud potulného básnika. Putovanie po Japonsku, ktoré je uňho prameňom lyrických, neraz i duchovných objavov, spracoval aj v prozaicko-básnických denníkoch, tzv. haibunoch.
Josa Buson (1716 – 1784) bol básnik a maliar, pochádzal z dobre situovanej roľníckej rodiny v dedine, ktorá je dnes súčasťou Ósaky. Ako dvadsaťročný sa presťahoval do Eda (dnešné Tokio), kde študoval poéziu. Vedený itinerárom cesty zaznamenanej v Bašóovom cestovnom denníku Úzka cesta do vnútrozemia putoval po Japonsku a uverejnil o tom vlastný haibun. Následne putoval po ďalších japonských miestach. Ako štyridsaťdvaročný sa usadil v Kjóte, kde založil básnickú školu a maliarsky ateliér. V obrazoch vytváraných v čínskom štýle maľby reflektoval japonské prostredie. Pre jeho haiku je charakteristický zmysel pre atmosféru a výtvarno, dokáže vyťažiť lyrickú intenzitu z rôznorodých námetov.
Kobajaši Issa (1763 – 1828) bol najplodnejší z klasikov japonského haiku. Bol synom stredného roľníka, matka mu umrela už v detstve. Vychovávala ho stará mama, po jej smrti ho otec pre napätie s macochou ako štrnásťročného poslal do učenia do Eda. Žil v značnej núdzi. Stal sa laickým budhistickým mníchom. Podobne ako Bašó dlhé obdobie putoval po Japonsku. Po otcovej smrti sa mu s námahou podarilo vysúdiť polovicu majetku a vrátil sa do rodného domu. Po päťdesiatke sa oženil, jeho deti však v útlom veku zomreli a neskôr umrela aj jeho manželka. V porovnaní s Bašóom a Busonom je vnímaný ako robustnejší a subjektívnejší autor. V haiku reflektoval problematickosť svojej životnej situácie i samého seba a fixoval výjavy, ktoré ho povznášali a implicitne mu prinášali útechu. Vyznačoval sa osobitou láskavosťou a náklonnosťou k slabším tvorom, hmyz nevynímajúc, no nezatváral oči ani pred protirečeniami prírodného sveta. Je aj autorom významných haibunov.
Masaoka Šiki (1867 – 1902) bol básnik, kritik a novinár. S jeho menom je spojené znovuzrodenie haiku a oživenie tanky na konci 19. storočia. Pochádzal z chudobnejšej samurajskej rodiny. Ochorel na tuberkulózu, ale neprestal zasahovať do literárneho diania. Napísal rad prác o dejinách a teórii hokku, pričom namiesto tohto pomenovania zaviedol termín haiku. Bol stúpencom modernizácie tohto lyrického útvaru s cieľom reflexie súčasného života a používania súčasného jazyka. Pod vplyvom západných podnetov presadzoval literárny realizmus. Do jeho lyrických miniatúr vstupujú nové civilizačné reálie, ktoré sa dostávajú do konfrontácie s tradičnými motívmi tejto formy.
Nana Furiya (1961, Tokio) ilustrovala a napísala viac ako deväťdesiat detských obrázkových knižiek. Po tom, čo ilustrovala populárnu detskú knihu „Mekkira Mokkira Dōndon“ od autorky Setsuko Hasegawa, ktorá vyšla prvý raz v roku 1985, sa presťahovala na Slovensko. Na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave študovala pod vedením profesora Dušana Kállaya litografiu. Ilustrovala mnoho detských kníh a venuje sa aj ich písaniu. Kniha Namichika no kinokogari (Namiko na hubách) vyšla aj v slovenčine. V roku 2012 organizovala cestovateľskú výstavu „Z ruky do ruky“ v Lapidáriu, múzeu stredoveku v Bologni. Vystavovali tam ilustrátori z celého sveta, aby upriamili pozornosť na rolu umenia v časoch tragických udalostí, ako bolo napríklad zemetrasenie v Tohoku v roku 2011 alebo výbuch atómovej elektrárne. Súčasťou nedávneho projektu Nany Furiya bol aj jej manžel, maliar a tlačiar Peter Uchnár. Ich spoločné ilustrácie pre Prokofievovho Petra a vlka uviedli počas koncertu na festivale Seiji Ozawa Matsumoto v roku 2019. V roku 2020 ilustrácie vyšli aj knižne s textom od Jun Moriyasu. Nana vyhrala cenu Zlaté Pero na Medzinárodnom bienále ilustrácií v Belehrade v roku 1999 a cenu Sankei pre detské ilustrácie v roku 2022. V roku 2021 bola tiež nominovaná na Bielu vranu Medzinárodnou knižnicou mládeže v Mníchove.
Text: Miriam Bartošová (zdroj IKAR), foto: IKAR
