Keď spoznáte rodinnú históriu, máte šancu striasť zo seba záťaž minulosti a uvidieť cestu, na ktorej už budete slobodní.
Každý človek si potrebuje uvedomiť, kto a čo formovalo prostredie, do ktorého sa narodil a v ktorom vyrástol, akých učiteľov stretol na svojej ceste, koho miloval a koho nenávidel (a prečo), ako prekonával ťažké lekcie, pred ktoré ho postavil život, ako sa vyrovnával s konfliktmi, ako sa učil odpúšťať, a ako to učí aj svoje deti a vnúčatá. A nakoniec: ak v tom, čo sa stalo – aj v tom peknom, ale aj v tom, o čom sa nikomu nechce hovoriť –, dokáže nájsť zmysel, dosiahne omnoho viac. Vyčistí traumy rodu, pretne reťaz a neodovzdáva už ďalej neželané dedičstvo svojim deťom a vnukom. Na toto všetko existuje jeden účinný nástroj: písanie kroniky vlastnej rodiny.
Návrat ku koreňom
Na úvod trochu teórie pre rodiny, ktoré túžia po veľkom rodostrome s koreňmi siahajúcimi do minulých storočí. Pátraním po predkoch sa zaoberá genealógia (z gréc. génos – rod a lógos – veda), ktorá skúma príbuznosť jednotlivcov. Súkromná genealógia, zvaná aj rodopis, to už sú tí, ktorí sa zaoberajú históriou svojej rodiny z osobných dôvodov, či už pre poznanie dejín rodu, alebo pre dedičstvo. V posledných rokoch zaznamenávame zvýšený záujem o ukotvenie vlastnej rodiny k pevnému bodu, ktorý predstavujú predkovia. Veľké sťahovanie z dedín do miest (od 19. storočia dodnes) prispelo k vykoreneniu rodín z pôvodného prostredia. Rodopis je spôsob, ako sa k týmto koreňom vrátiť.
Rodinné pátranie sa zvyčajne začína spracovaním rodokmeňa, teda vyhľadaním všetkých predkov v línii východzia osoba – otec – starý otec – prastarý otec a ďalej do minulosti. Pokračuje vývodom, čo sú všetci predkovia danej osoby, a to v mužských aj ženských líniách. Práve vývod sa najčastejšie kreslí v podobe stromu. Najzložitejším spôsobom bádania je rozrod, kde sa postupuje od najstaršieho vyhľadaného predka do súčasnosti a zaznamenávajú sa všetci potomkovia, ktorí nesú rovnaké priezvisko, teda potomkovia synov a nemanželské deti nevydatých dcér. U niektorých rodov sledujeme ich postupné vymieranie, u iných neustále rozrastanie.
Rodopis je koníčkom, ktorý mnohým ľuďom vydrží na celý život. V istej fáze vám však prestane stačiť rodostrom. Z množstva získaných údajov by ste chceli napísať zaujímavú rodinnú kroniku. Začínate vnímať „červenú niť“, ktorá prepája generácie vášho rodu. Čaká vás jedinečné dobrodružstvo, v ktorom postupne predstavíte všetkých členov vášho rodu; naučíte sa orientovať vo fotografiách nežijúcich predkov a ku každému z nich priradíte posolstvo jeho života; rodovú kroniku obohatíte nielen o štatistiky, grafy a dáta, ale aj o inšpirujúci príbeh pre vaše deti, vnukov a ďalšie generácie, ktoré budú hľadať svoje korene.
príbeh rodiny je naším príbehom
Koľko tvárí, o ktorých nič nevieme
Úloha prvá: ak nemáte spracovaný rodokmeň, nakreslite základný rodostrom svojej rodiny, stačí najbližších príbuzných, ktorých si pamätáte. Väčšinou sú to tri generácie – naši starí rodičia, ich deti a vnuci, teda my, naša generácia. Zosumarizujte si dôvody, pre ktoré sa chcete do tejto – vopred počítajte, že nie ľahkej – práce dať. Lebo si bude vyžadovať čas a energiu, veľa času a veľa energie, a bude občas aj bolieť. Ale bude stáť za to.
Úloha druhá: Nájdite fotografie dôležitých ľudí, ktorí vás v živote ovplyvnili a doplňte k nim aspoň jednu historku, jednu vetu, ktorou vás ten človek zasiahol, ktorú si pamätáte. Vyrozprávajte príbehy o ľuďoch, ktorých ste poznali, aby ostali zaznamenané a neupadli do zabudnutia. Hovorte o tom, ako váš dedko naháňal drezinou zmeškaný vlak, ako rodina o všetko prišla, keď im počas vojny zhorel dom, ako odvážna babička vzala za ruky obe svoje deti a odišla s nimi tam, kde mohla začať nový život. Nemusíte pátrať v matrikách iba po dátumoch narodenia, svadieb a úmrtí vašich predkov. To najdôležitejšie z rodokmeňa, čo ostáva a pretrvá, je jedinečný ľudský príbeh, aby deti, vnuci, pravnuci aj prapravnuci pochopili, z akej rodiny pochádzajú. Aby rozumeli, prečo sú takí, akí sú, uvideli to, čomu sa hovorí DNA rodiny a naučili sa vážiť si ju. Aby pochopili, že chyby patria k životu každého z nás. A keď sa naučia chápať a neodsudzovať svojich predkov, budú zhovievavejší aj k vlastným omylom. Náročné peripetie života predkov ich budú inšpirovať k tomu, aby dokázali zvládnuť vlastné lekcie. Píšte slobodne a bez pretvárky; ak budete hovoriť a hľadať pravdu, zmeníte nielen svoj život.
Úloha tretia: hľadajte dáta. Meno, dátum narodenia a úmrtia – nemusia byť presné, ale ak poznáte meno pratety, ľahšie si ju predstavíte ako konkrétneho človeka. S kým uzavrela sobáš, v akom veku, koľko mala detí, kedy asi umrela. Keď nič iné, aspoň sa dozviete, akého priemerného veku sa dožívajú ľudia vášho rodu. Dôležitejšie sú však historky, ktoré sa o tejto pratete tradujú, jej obľúbené životné múdro, jej prístup k náročným životným úlohám: detstvu počas vojnových rokov, materstvu, manželstvu, zmenám v majetkových pomeroch, ako starla, ako sa vyrovnávala so stratami blízkych ľudí. Nie sú to len gény, čo nám predkovia odkázali. Sú to najmä ich skúsenosti a životné poznanie. Vplývajú na nás rodinné tabu, legendy, aké traumy prekonali alebo neprekonali a neodsmútili, to, či boli naši predkovia dobrodruhovia alebo skôr usadené a nekonfliktné typy, prípadne aj to, koho zo svojho stredu uznávali a koho, naopak, vylúčili. Rodová pamäť je významným zdrojom poznania a energie, z ktorého môžeme neustále čerpať. Vidíme veci také, aké sú, naučíme sa akceptovať človeka, ktorým sme, zmieriť sa s pomermi, z ktorých pochádzame a v ktorých žijeme, ľahšie sa vyrovnáme s udalosťami, ktoré sme prežili a so všetkým, čo sa stalo, dotkneme sa starých rán, prijmeme ich ako nevyhnutnú súčasť nášho vývoja a uzdravíme sa.
Úloha štvrtá: Zapisujte aj to, o čom sa zvyčajne mlčí; čím viac sa niekto snaží ukázať iba jasnú, slnečnú stranu svojho rodu, tým väčší tieň schováva. Ak chcete mať rodostrom a rodinnú kroniku ako výstavný album z dovolenky, bude lepšie, ak si urobíte kroniky dve: jednu reprezentatívnu, s vybranými pasážami z histórie rodiny, na ktoré ste hrdí, a druhú úplnú, pravdivú – tú, ktorá lieči.
Myseľ má mocnú schopnosť liečenia pomocou obrazov.
Skladáme mozaiku rodu
Neutopte sa v množstve informácií! Využite genealogické programy na vypracovanie rodostromu a spracovanie prehľadu o členoch rodu. Ku každému priraďte to, čo ste o ňom zistili na matrike, v pozemkových knihách, zo sčítania ľudu, všetko spolu so zdrojom, z ktorého ste čerpali. Vopred neviete odhadnúť, ktorý údaj vám príde niekedy vhod. Pridajte naskenované fotografie, mapy, pohľadnice miest, na ktorých váš predok žil, prípadne exotických miest, ktoré navštívil. Ak táto náročná práca prekročí vaše limity, nájdite si odborníka, ktorému rodinný projekt s dôverou zveríte do rúk.
Citujte zdroje! Je mimoriadne dôležité zapísať si ku každému údaju aj zdroj, kde ste ho našli. Aby ste si ho mohli bez problémov vyhľadať, ak budete potrebovať doplniť detaily. Dobre urobený prehľad zdrojov vám ušetrí hodiny vzácneho času.
Overujte fakty! Rozprávanie starých ľudí býva zaujímavé až zábavné. Rokmi opakujú ten istý príbeh, už ho majú do detailov prepracovaný. Ibaže nie vždy ide o pravdu. V rodinách sa často z generácie na generáciu odovzdávajú príbehy, ktoré sa nestali, prípadne sa stali inak. Nedôveryhodným zdrojom je aj internet. Hľadajte originálny a spoľahlivý zdroj, niekedy nie je spoľahlivá ani stará matrika, overujte preto tie isté údaje z viacerých podkladov. Chyby bývajú v dátumoch narodenia (niekedy sa uvádza deň narodenia, inokedy dátum krstu), niekedy matrikár urobil chybu v roku, inak zapísal meno manžela a inak meno manželky, namiesto priezviska zapísal prezývku, pod ktorou bola rodina známa.
Rozprávajte príbeh! Suché dáta dajú rodine prehľad o tom, kam až siaha ich rodokmeň, no budú zapadať prachom. To, čo všetkých k rodinnej kronike priam priklincuje, je príbeh. Vyberte si otcovskú alebo materskú líniu, prípadne spracujte každú vetvu rodinného stromu samostatne, aby sa z rodinnej ságy nestal chaos. Vytvorte časovú os a dajte životnú chronológiu predka do kontextu udalostí, ktoré hýbali miestom, kde žil a ak treba, tak aj do kontextu celosvetovej histórie. Píšte príbehy každého z predkov, kedy a kde sa narodil, čím sa živil, či absolvoval vojenskú povinnosť, kedy mal svadbu, koľko mal detí, ako vyzeral kostol, v ktorom sa sobášil a krstil deti, ako vyzeral dom, v ktorom žil, kedy a ako umrel. Pridajte popis zvykov a tradícií danej oblasti. Ak bol remeselník, nájdite obrázky nástrojov, ktoré používal. Nezabudnite vysvetliť archaické pojmy, aby im rozumeli aj vaše deti a vnuci, ktorí sa s nimi už nemajú šancu stretnúť.
Nezačalo sa to nami
„Veľmi intenzívne cítim, že som pod vplyvom vecí či otázok, ktoré moji rodičia, starí rodičia a vzdialenejší predkovia nechali nedokončené a nezodpovedané,“ napísal svetoznámy švajčiarsky psychoterapeut Carl Gustav Jung v knihe Spomienky, sny, myšlienky. „Akoby sa čosi osudové prenášalo z rodičov na deti. Akoby som musel dokončiť alebo pokračovať v tom, čo predchádzajúce generácie nedokončili.“ Jung veril, že to, čo zostáva v podvedomí, sa nestratí, ale objaví sa v našom živote ako osud alebo náhoda. Tieto podvedomé vzorce budeme opakovať dovtedy, kým ich nedostaneme na povrch svojho vedomia.
Nezačalo sa to vami, tvrdí aj riaditeľ Inštitútu rodinných konštelácií v San Franciscu Mark Wolynn, ktorý sa venuje ľuďom s diagnózami depresií, s úzkosťami, chronickými chorobami, fóbiami či posttraumatickou stresovou poruchou. Väčšina jeho pacientov mala za sebou roky liečby medikamentami a psychoterapiami, aj tak však nevedeli, čo im je a akým spôsobom by sa ich psychické (a často aj fyzické) utrpenie dalo zmierniť. Wolynn vďaka tejto práci zistil, že odpoveď nemusí spočívať v životnom príbehu daného človeka, ale skôr v príbehu jeho rodičov, starých rodičov či dokonca prastarých rodičov. Že trauma môže prechádzať z generácie na generáciu, a to aj vtedy, ak človek, ktorý ju utrpel, umrel a v rodine sa o ňom nehovorí. Jeho nedokončený, potlačený problém ožíva v podobe zdedených rodinných vzorcov strachu, telesných pocitov a správania, ktoré sme si podvedome osvojili. Cyklus utrpenia tak pokračuje ďalej a pokúša sa nájsť riešenie v mysliach a telách potomkov.
Máme k dispozícii mnoho štúdií, ktoré potvrdzujú, že traumatické zážitky rodičov môžu ovplyvniť gény a reakcie detí na stres. Zmeny prejavov génov sa dajú vystopovať dokonca až o tri generácie ďalej. Symptómy traumy sa dajú zmierniť, ak deti neskôr žijú v pozitívnom prostredí bez nadmerného stresu, ak si vedia vytvárať pozitívne obrazy a obohacujúce zážitky; to všetko im pomôže zvrátiť náchylnosť na stres, ktorá by mohla pretrvávať v rodine niekoľko generácií. Brian Dias, vedec, ktorý skúma epigenetické zmeny v DNA myší, tvrdí: „Mali by sme informovať našich potomkov o tom, čo zlé sme zažili, varovať ich, že určité prostredie, ktoré uškodilo ich predkom, nie je priaznivé ani pre nich.“ Keď identifikujeme zdroj generačných tráum, prestane nás to „strašiť“. Až keď vyrozprávame utajovaný príbeh, vyliečime rodinu a ďalšie generácie si už nemusia odovzdávať škodlivé vzorce.
Myseľ má mocnú schopnosť liečenia pomocou obrazov. Či si predstavujeme scénu odpustenia, útechy alebo odpútania sa, alebo si jednoducho vizualizujeme milovanú osobu a s láskou sa s ňou rozprávame, tieto obrazy sa usídlia v našom tele a liečia. Zničené vzťahy sa môžu opakovať po celé generácie, kým v sebe nenájdeme odvahu, aby sme prestali odsudzovať predkov, otvorili im svoje uzavreté srdce a hľadeli na nich pohľadom plným súcitu. Vizualizujte si osobu, ktorá stojí za vaším základným strachom, a povedzte jej, že ju rešpektujete, že jej odpúšťate a že na ňu budete spomínať s láskou. Keď spoznáte rodinnú históriu, máte šancu striasť zo seba záťaž minulosti a uvidieť cestu, na ktorej už budete slobodní,“ píše Mark Wollyn v svojej knihe Nezačalo sa to vami. A najčastejším
liekom, ktorý doktor Wolynn ordinuje pacientom, je veta: „Choďte domov a zavolajte matke/otcovi!“ Naši rodičia sú pre nás dôležití bez ohľadu na to, či boli dobrými alebo zlyhávajúcimi rodičmi, dokonca aj vtedy, ak sme niektorého z nich nepoznali. Nemôžeme ich vymazať zo svojho života. Nedá sa tomu nijako vyhnúť: príbeh rodiny je naším príbehom.
Text: Danica Janiaková, foto: stock.adobe.com
