Šťastie praje pripraveným. Občas sme ale „postavení pred hotovú vec“ a musíme riešiť bez plánu – improvizovať. Improvizácia je čarovná vec, s ktorou pracujú nielen herci v predstaveniach, ale aj my v našich rozhovoroch, vzťahoch…
Improvizácia je dôležitá zručnosť prakticky pre každý deň. Ako hovorí psychológ Dušan Fábik, je to jeden z aspektov našej tvorivosti, ktorým reagujeme na podnety. Napríklad v takom rozhovore: „Bez špecifického nácviku v ňom formulujeme prítomnú myšlienku a dávame jej verbálnu podobu.“ Spája ju však aj s istou danosťou. Tu ide o sponntánny výkon. „Je možná, iba ak máme výborne zvládnutú tému v rámci improvizovanej oblasti. Je to kombinácia zvládnutého majstrovstva a jeho intuitívneho uplatňovania.“
Hon Chong, umelecký riaditeľ Funnylicious Improv Theatre, ktorá okrem iného aj organizuje kurzy improvizácie, vníma túto našu schopnosť ako umenie vytvoriť niečo spontánne, bez predošlej prípravy. Díva na ňu cez skúsenosti s divadelnou improvizáciou. „Krása improvizácie spočíva v odhalení tvorivých a spontánnych aspektov ľudskej povahy, čo vedie k autentickým a často i humorným momentom.“
Psychológ spomína konkrétne poznatky z výskumov. Tie ukazujú určitú prepojenosť medzi naším temperamentom a schopnosťou improvizovať. „Spomína sa napríklad extroverzia, čo predpokladá, že cholerikovi či sangvinikovi môže ísť improvizácia o niečo jednoduchšie. Nie je to však tá najpodstatnejšia črta. Nutná je viera vo vlastné schopnosti a naša otvorenosť voči novým skúsenostiam, zážitkom.“
Podľa Chonga môžeme improvizovať pri riešení problémov, rozhodovaní či vzájomnej komunikácii. Vďaka improvizácii vieme lepšie reagovať na nečakané situácie, sme efektívnejší a pozitívnejší. Každý z nás má podľa neho do určitej miery vrodené improvizačné schopnosti. Je to prirodzená súčasť ľudskej interakcie. Dá sa však aj rozvíjať. „Kurzy improvizácie sú vynikajúcim spôsobom, ako to robiť. Získate tu podporné prostredie, kde môžete experimentovať, riskovať, učiť sa zo spätnej väzby. Okrem toho nácvik ,prítomnosti’ – aktívne počúvanie vám pomôžu posilniť tú každodennú improvizáciu pre bežný život.“
Chong spomína aj rôzne improvizačné techniky. K tým najbežnejším patrí aktívne počúvanie. Základným princípom je: „Áno, a …“, kedy je nutné vnímať nápady svojich partnerov a stavať na nich. Ďalšou technikou je práca s objektom, ktorá zahŕňa i pantomínu. Dopĺňa ho emociálny záväzok, kedy naplno prijmeme emócie postavy alebo situácie. Spomenúť sa musí aj hranie. „Tieto improvizačné techniky formovali a zdokonaľovali prví priekopníci a učitelia improvizácie, ako napríklad Viola Spolin, Keith Johnstone a Del Close. Ich práca položila základy moderného improvizačného divadla a naďalej inšpirujú a ovplyvňujú spôsob, akým pristupujeme k improvizácii aj na našich kurzoch divadelnej improvizácie.“
Klaudia Rusnák je súčasťou divadelnej improvizačnej skupiny vo Funnylicious. Spoločné stretnutia sú pre ňu vypnutím racionálneho mozgu. Necháva sa unášať daným momentom. „Je to vyslobodenie od všetkých denných vyrušení. Navyše ide o humorný žáner a ten by sme si mali každý vložiť do svojho života.“ Podobne to vníma aj jej kolega Peter Plochan: „Je to samý humor, smiech a to je pre mňa najpodstatnejšie. Viem, že sa vždy budeme zabávať spontánne ako deti.“ Obaja sa zhodujú, že výnimočnosť jednotlivým aktivitám dáva multikultúrosť skupiny a odlišnosť prostredia, z ktorého jednotlivci prichádzajú. Mohli by sme povedať, že táto rôznorodosť je „korením, soľou aj cukrom“ ich predstavení.
Text: Eva Vašková, foto: pexels.com
