Pred viac ako dvesto rokmi odišli na úrodnú zem Vojvodiny desiatky slovenských rodín z Novohradu a Hontu, aby bránili hranice habsburskej ríše proti Turkom a vďaka tomu si mohli v katolíckej krajine udržať svoju evanjelickú vieru.
Nikto z nich vtedy netušil, že ich potomkovia jedného dňa Kovačicu neprehliadnuteľne zapíšu na mapu svetového insitného umenia.
Jonášove univerzity
Keď sa deviateho mája 1924 narodil kožušníkovi Jánovi Jonášovi z Kovačice syn Martin ako štvrté zo šiestich detí, nikto vtedy netušil, že ho čaká výnimočný život. Že síce vychodí len štyri triedy základnej školy a urobí si polročný poľnohospodársky kurz, no na tomto základe vyrastie výrazná osobnosť, zemitý filozof, rozhľadený zberateľ obrazov a kníh, svojrázny rozprávač príbehov o rodnej dedine a jej obyvateľoch, pracovitých roľníkoch s ich tradíciami a človečinou. Že sa z neho stane maliar, jeden z tých, ktorí dostanú Kovačicu do svetových encyklopédií insitného umenia a ktorý vytvorí obrovské dielo – viac ako tritisíc malieb, akvarelov, kresieb a grafík.
Jeho otec šil kožuchy pre sedliakov a sám si miešal farby, ktorými na ne nanášal pestré ornamenty. Malý Martin skúšal napodobniť otca – kreslil najskôr na zvyšky papiera, na krabice od soli. Za prvé pokusy dostával skôr zauchá, no jeho túžba stať sa maliarom len naberala na sile: „Ako malý šarvanec som sedával pod veľkým remeselníckym stolom môjho otca. Často sa u nás schádzali na kus reči ľudia z dediny i z okolia. Počúval som tie rozhovory, dozvedal sa veselé i smutné veci o živote v Kovačici, o ťažkej práci Slovákov v Amerike, o radostiach aj o biede, o chorobách a neúrode. Boli to moje univerzity. V hlave sa mi rojili predstavy a ja som to musel dostať zo seba von. Začal som maľovať.“
Pre Jonášov štýl sú typické postavy s až príliš veľkými rukami a nohami. Vysvetľoval ich dvomi spôsobmi: že si to takto pamätá práve z detstva, keď sa krčil pod otcovým pracovným stolom a to jediné, čo zo sediacich ľudí videl, boli ich zrobené ruky a ťažké nohy; ako malému mu pripadali obrovské. A tým druhým dôvodom bol fakt, ktorý ako hospodár na vlastných poliach poznal sám: že človek po celodennej ťažkej lopote na poli cíti únavu najmä v rukách a nohách, akoby sa on sám scvrkol a končatiny narástli.
Návšteva Kovačice je ako návrat do náručia starej mamy, dodnes sa tu hovorí ľubozvučnou slovenčinou stredoslovenského vidieka. Rodný dom Martina Jonáša bol pred desiatimi rokmi zmenený na jeho múzeum a spomienkový ateliér. Nájdete tu obrazy a predmety z maliarových umeleckých zbierok, fotografie, knihy, medaily, diplomy, fascikle s jeho korešpondenciou a článkami zo svetovej tlače, bohatý archív nielen o maliarovej tvorbe, ale aj dejinách slovenskej enklávy v srbskej Vojvodine. Najväčšiu pozornosť púta Jonášov autoportrét a stojan, pri ktorom sedel a maľoval svoje nezabudnuteľné diela.
K storočnici Martina Jonáša bola na Bratislavskom hrade otvorená výstava jeho obrazov. Výstavu pripravil a obrazy zo svojej zbierky poskytol bývalý novinár, dnes zberateľ umenia Ivan Melicherčík, ktorý o kovačickej insite napísal niekoľko kníh. O Jonášovi si myslí toto: „Jeho obrazy vedeli, čo je to motyka, kosa, mlat, mozole, znoj. Každý obraz je esenciou príbehu z priestrannej banátskej roviny so salašmi a usadlosťami, poľnými studňami, kŕdľami husí a oviec, z nížiny spaľovanej horúcim slnkom a krutými mrazmi, vysušovanej búrlivými panónskymi vetrami, zababušenej vo vysokej perine snehu. Vychádzali rovno zo srdca a z hlavy autodidakta a pritom umelca par excellence, ktorý v svojich obrazoch hľadal hĺbku, nie povrch. Bol realistom a humanistom, človekom stmeľujúcim pôdu s paletou.“
Mama Zuzana
Ak by sme mali hovoriť o úplných začiatkoch nečakane tvorivého maliarskeho hnutia v Kovačici a blízkej Padine, musíme sa vrátiť do roku 1937, keď vo svojom voľnom čase, len tak sami pre seba skúšali maľovať prvé obrázky zámočník Martin Paluška a roľník Ján Sokol. Až o dva roky si pri partii šachu hanblivo priznali, že majú takú nezvyčajnú zábavku. Martin Jonáš začal maľovať v roku 1945, o pár rokov sa pridal Ján Kňazovic s jeho neprehliadnuteľným farebným rukopisom; postupne pribúdali ďalší. Učili sa pripraviť si plátno, namiešať farby a premyslieť tému aj kompozíciu – tieto základy im odovzdával akademický maliar Stojan Trumić. Koncom šesťdesiatych rokov zožala v Paríži a vo Versailles veľký úspech Zuzana Chalupová, prvá žena v dedine, ktorá dosiahla, že ju medzi seba prijali chlapi zvyknutí na to, že žena patrí k sporáku, nie k stojanu.
V päťdesiatych rokoch, keď sa formovali základy spolku maliarov, pracovala dcéra stolára a manželka roľníka Zuzana Chalupová na poli, vo vinohrade a pri včelách. Okrem toho vyšívala, veľa a rada, pre ženský spolok robila gobelíny s národnými témami. Prvé olejomaľby skúsila maľovať až tesne pred štyridsiatkou, potom už definitívne zamenila ihlu a niť za štetce a farby. Hoci sama deti nemala, alebo práve preto, maľovala predovšetkým deti, dokonca aj dospelí na jej obrazoch majú detské tváričky. Dievčatko – vysnívanú dcérku Katku – zobrazovala medzi šantiacimi roľníckymi deťmi, vo svete plnom hier a smiechu: „Deti som maľovala od začiatku. Nemala som svoje, tak som sa s nimi tešila na obrázkoch.“ Svet ju vďaka tomu volal „mama Zuzana“.
Vychodila len päť tried ľudovej školy a ateliér mala v kuchyni, no neskôr veľkoryso darovávala obrazy aj peniaze na humanitné zbierky. Podporovala fondy UNESCO, Červený kríž, charitu, spolupracovala najmä s UNICEF-om, ktorý vydal jej obrázky na pohľadniciach, predával ich po celom svete a zarobil na nich 1,5 milióna dolárov. Dobrosrdečná teta v slovenskom kroji lietala „eroplánom“ na výstavy v Dubrovníku, Paríži, Zürichu, New Yorku, Ženeve, Tokiu, Montreale, Jeruzaleme, Londýne, Viedni, Bruseli, v Bratislave – kde jej obrazy spôsobovali, ako popísala sama, trmu-vrmu a predali sa ením vrzom, teda hneď.
Kovačická nevesta
V roku 1989 otvorili v Kovačici Galériu insitného umenia. Organizuje výstavy a októbrové salóny a uchováva zbierkový fond. Štátna galéria dnes zastupuje dvadsiatich deviatich maliarov. V dedine pôsobí aj súkromná galéria Babka, ktorá pripravila výstavu o histórii Kovačice, jej tradíciách a zvykoch, a, samozrejme, aj o šesťdesiatich insitných maliaroch minulých aj súčasných, ktorú sme mohli vidieť v priestoroch Ministerstva kultúry SR v Bratislave. Nezabudnuteľne nás ňou previedol Pavel Babka. Toto povedal o obraze kovačickej nevesty, ktorý namaľovala Eva Husáriková: „Mama prvý raz vyprevádza dcéru do kostola samu. Vie, že už za ňou začínajú poškuľovať chlapci, vidíme ich tu za múrom, poúča ju, aby nenaletela na ich sladké reči. Rozkvitnuté stromy naznačujú, že dievča je mladé; červené líca, že je zdravé a plodné; podľa viacerých vrstiev sukieň hneď vieme, že je aj primerane bohaté; modlitebná knižka v ruke ukazuje, že je pokorné a veriace; upravená záhrada, že je robotné a že život s ňou bude ako v raji. Kohút symbolizuje, že do rodiny pribudne s takou nevestou silný hlas. Čistá história Kovačice tento obraz, tu vidíte všetko, čo sme boli a z čoho vychádzame.“ Na väčšine obrazov kovačických naivných maliarov vidieť v pozadí ich kostol. Oni sami hovoria: je to najmaľovanejší kostol na svete.
Maľujeme svet pokoja a čistých emócií
Pavel Cicka zastupuje súčasnú generáciu insitných maliarov: „Maľovať ideálny svet pokoja a čistých emócií môžete len vtedy, keď ho máte v sebe. Základy sa kladú v detstve a moje detstvo bolo pekné. Otec bol pekár, mali sme pekáreň, všade bolo cítiť vôňu čerstvého chleba, starý otec ma nosil na dlaniach. Manželku poznám od dvanástich rokov a manželstvo máme dobré, usporiadané. Vydržali sme spolu všeličo, aj keď mať dostala mozgovú porážku a zároveň v tom istom čase umierala stará mať, do maľovania som sa vtedy ani nedával, ale zvládli sme, život misí ísť dopredu. V manželstve, ak chceme, aby vydržalo, si treba dobre premyslieť, čo povieme, čo urobíme. Lepšie je najskôr si rozhútať, pospať a až potom riešiť. Lebo ak každý ťahá len na svoju stranu, budú mať obaja čoskoro veľký problém. O niečom svedčí aj to, že nikto z insitných maliarov nie je rozvedený.“
Každý chlap je tak trochu kohút
Pavel Hajko ako prvý vniesol do kovačickej insity erotické témy. Každý chlap je tak trochu kohút, hovorí a toho svojho maľuje pestrofarebného, rozkokošeného: „Aby človek mohol byť naivným maliarom, potrebuje dve ingrediencie: šťastné detstvo a šťastné manželstvo. Ak chcete vydarené manželstvo, načim len naivného maliara.“
My nechceme zakrvaviť obrazy
Jozef Haviar: „Vo Vojvodine sa žilo pokojne, skromne, bez veľkých nárokov, bolo tu dobre. Aj teraz je tak, len žijeme rýchlejšie. Zakúsili sme aj ťažké chvíle a bolo ich veľa. Zažili sme vojnu, ponad nás lietali lietadlá, za Kovačicou padli dve bomby. V tom čase som robil menej a s nechuťou. Nenačim nám, insitným maliarom, aby sme zakrvavili obraz. Ale keď nie je ľahko, keď sa nedarí, je mi najväčšou oporou rodina. Verím, že spolu všetko zvládneme.“
Aby ostalo zaznamenané
Ján Bačúr žije a maľuje v susednej Padine, kde desaťročia vedie podrobnú dedinskú kroniku: „Keď tvorím, mám v duši spokojstvo z dvoch dôvodov. Že po prvé, vyjadrujem seba, a po druhé, že zanechávam budúcim generáciám správu, ako vyzeralo naše rodisko, ako sme tu žili, pracovali, radovali sa i smútili. Ako sa kosilo a čo sa v poli jedlo, ako v Padinej zapadalo slnko, ako sa prelínali farby počas dňa, ako sa oblievalo na Veľkú Noc, ako sa pálili tehly a ako sa z nich murovali domy.“
Aj Ján Žolnaj, ktorý dokončil sériu pastelov na tému dvanástich slovenských ľudových piesní, je presvedčený, že zmyslom insitnej tvorby je maľovať, aby ostalo zaznamenané to, čo sa už z dedinského života vytráca: „Aby naši vnuci a pravnuci poznali, akí boli ich predkovia. Aby sme im zanechali posolstvo o tom, ako tu kedysi žili ľudia, ako pracovali, aké kroje nosili, aké zvyky a hodnoty uznávali. Kreslím to, čo je môj cieľ: aby som nechal mladej generácii to, čo nevidela, nezažila. Podľa mňa ak obraz nenesie posolstvo, nie je to obraz. Ale vidím, že dnes by už pomaly ku každému obrazu mal ísť vysvetľujúci text, lebo ľudia prestávajú rozumieť tomu, čo je tam namaľované. Ja si ešte pamätám, ako sa kedysi na Temeši močilo konope, aj plátno ako sa tkalo. My sa všetci pominieme, ale obrazy ostanú.“
Brand Kňazovic
Anna Kňazovicová študovala politické vedy v Belehrade, pracovala v rozhlase, no teraz maľuje, hovorí, že udržiava gény. Jej otec Ján Kňazovic patrí k zakladateľskej generácii, bol jej prvým učiteľom a kritikom: „Keď rastiete pri maliarovi, zapíše sa vám to do duše. Maľovanie je naše rodinné remeslo a ja pokračujem tam, kde otec skončil. Hovoril mi, aby som maľovala to, čo cítim, a aby som sa pozerala okolo seba, lebo všetko nájdem namaľované v prírode. A že najkrajšie umenie je príroda sama. Nekreslím poľnohospodárske práce, lebo som sa im nikdy nevenovala. Maľujem najmä zvieratá, tie milujem. Vyrastala som bez súrodencov, a tak som sa od detstva hrala s mačkou a so psom. Vytvorila som si vlastný svet, v ktorom nikto netýra zvieratá a ony sú v ňom šťastné. Často maľujem zimu. Teraz, keď som staršia, spomínam na pekné zimy svojho detstva. Starý otec zapriahli kone do saní a všetky deti zo susedstva sa s nami sánkovali. Žilo sa vtedy krajšie, bez stresu, nie tak rýchlo.“
Anna má dve dcéry. Staršia učí na gymnáziu, mladšia Nataša sa odmalička obklopovala farbičkami a papierom: „Životom ideme obe odjakživa srdcom. Preto máme srdce aj v podpise na obrazoch: u otca je jedno, u mňa dve, u Nataši tri.“
Dcéra Nataša patrí k najmladšej generácii insitných maliarov s koreňmi v Kovačici. Žije v Detve a maľuje imaginárny svet. Slnečnice letia do neba, anjeli hrajú na husliach, rebríky vedúce na Mesiac: „V mojom svete je možné všetko, je to svet, v ktorom žije nádej. Často sa v ňom vyskytoval chlapec, niekedy bral hviezdy z neba, inokedy letel ponad polia za dievčaťom v ružových šatách. Môj imaginárny „malý princ“. Osud chcel, aby som ho stretla ďaleko od rodného domu. A tak som z Kovačice prišla na Slovensko, do domoviny mojich predkov a k mužovi som dostala ešte jednu rodinu, ktorá mi pripomína detstvo. Moje obrazy sa zmenili, je na nich vidieť, že moje srdce spieva. Za najväčšie ocenenie považujem slová kritika, ktorý tvorbu starého otca, mamy a moju nazval značkou: brand Kňazovic.“
Nie sme fenomén, sme skutok
Zuzana Vereská sa síce narodila v susednej Padine, ale už štyridsať rokov žije a maľuje v Kovačici. Kreslí od detstva, zachytáva svet taký, aký má rada: dedinu a prírodu, vtáky a kvety, ľudí na poli i na bicykli. Jej Prameň života zobrazuje všetky inšpirácie rodného kraja. Zo Zuzaniných obrazov sála optimizmus a schopnosť tešiť sa z malých i veľkých vecí, pre ktoré sa oplatí žiť: „Som jeden obyčajný malý človek, ktorý má to šťastie maľovať a vieru, že na tomto svete môže ešte byť láska, môže byť krása, môže byť priateľstvo. Čo sa týka kovačického naivného umenia, hovorievam, že nie sme fenomén, my sme skutok. Lebo fenomén je niečo, čo nemožno ohmatať, a naše maľovanie je skutok, ostávajú po ňom skutočné obrazy, hutné, plné koloritu a farieb.“
Text a foto: Danica Janiaková
