Od mestečiek s úzkymi uličkami vysoko v horách cez karibské pláže až po rozľahlé savany viedla moja cesta Kolumbiou.
Stretávala som celebrity, pastierov dobytka, dobrodruhov, farmárov, hľadačov smaragdov aj pôvodných obyvateľov. Počúvala som príbehy. O Escobarovi či majstrovi magického realizmu Márquezovi a jeho postavách, ktoré mali základ v skutočnosti. V skutočnosti plnokrvného života v rozpálenej krajine pod horúcim slnkom, neďaleko pobrežia oceánu a mohutných riek, kde sa miešali legendy pôvodných obyvateľov s tými španielskymi a africkými, ktoré si so sebou priniesli otroci, unesení z čierneho kontinentu. Kolumbia je najpestrejšou krajinou, akú som zažila.
Magický realizmus
Predstavte si krajinu, pred päťsto rokmi osídlenú pôvodnými Američanmi s vlastnou kultúrou, vierou vo svojich bohov, mestami, ktoré doteraz pokúšajú zvedavosť archeológov a s bohatstvom, po ktorom tak túžil biely muž. A po rokoch zmenenú na nepoznanie. Kolonizátori otočili naruby tvár celého kontinentu. Indiánske kmene vyvraždili a ich kultúru rozdupali. Založili vlastné mestá. Loďami do nich navozili čiernych Afričanov, aby pre nich pracovali ako otroci. Dnes je tento región zmesou ľudí a ich kultúr importovaných z polovice sveta. Prelínajú a miešajú sa medzi sebou pod pražiacim slnkom, obmývané vlnami Karibského mora a skryté pod korunami stromov hustej džungle. Temperamentné tance černochov so španielskou hudbou v pozadí, prekladané tradíciami potomkov Indiánov. Odohrávajú sa na pozadí farebných stien budov z koloniálnej éry, na ktoré vrhajú ľudské postavy dlhé tiene. Novú dobu pripomínajú akurát všadeprítomné motorky. Také sú miesta, na ktorých sa v Kolumbii rodil Márquezov magický realizmus.
La Loca, Šialená, prezývajú v španielčine Santa Martu. Prvé španielske mesto na americkom kontinente s prvým kostolom, ktorý v Amerike kresťania postavili. Dvesto rokov bola najdôležitejším prístavom belochov, kým nevybudovali nový v Cartagene de Indias. Dnes sa Santa Marta pýši špinavými uličkami medzi jednoposchodovými domčekmi, prímorskou promenádou, ošumelým centrom mesta so živými štvrťami okolo neho a pouličnou kriminalitou. Všade stále hrá hlasná hudba. Hranica s Venezuelou, ktorá sa zmieta v ekonomickej a politickej kríze, je blízko. Na kolumbijské pobrežie prúdia utečenci. V Santa Marte našli biedny provizórny domov tisícky Venezuelčanov. Snažia sa prežiť, ako sa dá.
Ak nastúpite do autobusu a odveziete sa jeden a pol hodiny do vnútrozemia, do mesta Aracataca, vstúpite do úplne inej reality. Magickej? Citlivé duše by vám odpovedali, že áno. Práve tu sa v roku 1927 Márquez narodil. V dedine pozostávajúcej z „dvadsiatich domov z nepálených tehál, postavených na brehu rieky s čistou vodou, tečúcej korytom z lesklých kameňov, ktoré boli biele a obrovské ako nejaké prehistorické vajcia“. Takto neskôr spisovateľ opísal bájne Macondo, mesto, ktoré sám vytvoril vo svojej fantázii – alebo vzniklo z kolumbijskej reality okolo rieky Magdalena, ktorá lenivo tečie z hôr do Karibského mora. Obyvatelia Aracatacy odmietli v referende v roku 2006 premenovanie svojho mesta na Macondo. Napriek tomu si Márqueza vážia. Volajú ho familiárne Gabo a pripomínajú ho maľbami na múroch, sochami a nápismi.
Adeptov na Macondo je viac. Mompós, postavený priamo na brehoch Magdaleny, kedysi dôležitej dopravnej tepny na prepravovanie tovaru i ľudí, hrdo tvrdí, že to on bol predlohou Márquezovho mesta z románu Sto rokov samoty. Dostanete sa tam strastiplnou niekoľkohodinovou cestou z pobrežia, počas ktorej trajektom prekročíte rieku Magdalena, alebo zdĺhavou plavbou po Magdalene. Mompós ponúka ubytovanie od pohodlných hotelov po jednoduché priváty, výlety loďkou do bažín a pozorovanie vtákov aj špecializované prechádzky po stopách Márquezových príbehov.
Vráťme sa však do Aracatacy, mestečka s obrovským potenciálom slávneho rodáka, ktoré odmietlo premenovať sa na Macondo. Bolívarská nadácia amerických novinárov ho nazvala „nesmrteľným rodiskom kolumbijskej literatúry“. V roku 2008 sa sem prisťahoval Holanďan Tim Aan´t Goor, extravagantný spisovateľ, ktorý začal používať priezvisko Buendía, rodiny z Márquezových Sto rokov samoty. Otvoril si tu hostel, Gypsy residence, propagoval mestečko online a turistov bral na prehliadky miest spojených so životom Márquezovej rodiny aj s postavami z jeho kníh. Po siedmich rokoch z Aracatacy odišiel. Ako keby bola začarovaná. Hoci by sa sem turisti z pobrežia dostali rýchlo po dobrej asfaltke (čo nie je v Kolumbii pravidlom) a slávny spisovateľ by pritiahol záujem ľudí z celého sveta, samotní miestni ľudia odmietajú turistický ruch. Veľa dopravy podľa nich spôsobuje hluk a smrad. Cesty zostávajú prašné, voda z kohútikov tečie len niekoľko hodín denne. Pred horúčavou utekajú miestni do riečky, v ktorej zároveň perú a ústia do nej aj kanály. Zrekonštruované miesta, spojené s Márquezom, často chátrajú opustené. Ani ideu turistického vlaku sa zatiaľ nepodarilo zrealizovať. Aracataca zostáva pred svetom skrytá medzi banánovými plantážami vo svojej vlastnej realite. Ani dom, v ktorom sa Márquez narodil a prežil detstvo, už v skutočnosti neexistuje. V Aracatace uvidíte iba jeho presnú repliku, zariadenú autentickým dobovým nábytkom podľa rodinných fotografií, ktoré sa zachovali. Aký paradox – ani len dom spisovateľa prúdu magického realizmu nie je reálny, ale vznikol pomocou fantázie jeho staviteľov.
V tieni Escobara
My nie sme len drogové kartely, odkazujú fanúšikom seriálu Narcos obyvatelia mesta Medellín. Turisti sem prúdia často práve pre Escobarov príbeh. Ponuka sa prispôsobila dopytu. „Escobar“ alebo „Narcos“ prehliadky mesta zavedú zákazníkov na miesta spojené so životom Pabla Escobara. Po ceste im v autobuse púšťajú filmy o kokaínovom kráľovi.
Tých miest už veľa nezostalo. Medellínska radnica sa bráni glorifikácii zločinca a nechce, aby si mesto každý spájal iba s Escobarom. Dokonca sa snaží zakázať prehliadky mesta zamerané na drogového kráľa. Jediné, čo nemôže zbúrať alebo uzavrieť, je Escobarov hrob. Ľudia tam dodnes nosia kvety a lístočky s prosbami. Tak ako k sochám svätých.
„Každý sa pýtal len na Escobara. Aj preto sme sa rozhodli jeho meno vôbec nezdôrazňovať. Nechceme prispievať ku glorifikácii tohto zločinca. A nebol jediný, kto spôsobil obyvateľom mesta vážne problémy,“ vysvetľuje mi Daniela Bueno Londono, moja sprievodkyňa v Casa de la Memoria, v preklade Dome spomienok alebo Dome pamäti. Tu zhromažďujú informácie o všetkých vojnách, ktorými si Medellín a jeho obyvatelia prešli. Výpovede ľudí, ktorým zavraždili alebo uniesli príbuzných. Výpovede mučených a znásilnených. Tých, ktorí prišli o domov, lebo im domy zabrali guerilloví bojovníci. Výpovede tých, ktorí sa pridali k paramilitantom, ale neskôr to oľutovali, odovzdali zbrane, prijali trest, prešli si rehabilitáciou a vrátili sa do normálneho života. Tých príbehov sú tisíce.
Koláže na stenách vysvetľujú aj chronológiu medellínskeho konfliktu. Escobar zanechal po svojom vyčíňaní viac ako päťtisíc mŕtvych. No vojny boli pred ním aj po ňom. Bojovali medzi sebou drogové kartely, paramilitantné armády, z času na čas proti všetkým zasiahla vláda. V Komúne 13 si veľmi dobre spomínajú na operáciu Orion z roku 2002. Kolumbijská armáda nasadila v slume ťažkú vojenskú techniku a do operácie zapojila aj vzdušné sily, aby z neho vyhnala ľavicové guerilly. No v bojoch zranila stovky miestnych obyvateľov a niekoľkí zomreli. A po vyhnaní paramilitantov začali obyvateľov terorizovať iné ozbrojené gangy.
Medellín v tom období zažíval zložité obdobie. Netušili ste, či sa z nákupu vrátite domov živý. Ak sa na uliciach veľa strieľalo, deti nešli do školy a dospelí do práce. „Zvykli sme si,“ krčí plecami Daniela. „Na všetko sa dá zvyknúť. Ľudská vynaliezavosť nepozná hranice. Prispôsobili sme sa situácii. Napríklad si každý oblepoval okná fóliou. Pri výbuchoch sa totiž sklo trieštilo. Keď niekoho už nebavilo neustále vymieňať okná, vymyslel tú fóliu. Jeho nápad sa rýchlo rozšíril medzi ostatných.“ Najhoršia na tom celom bola podľa Daniely bezmocnosť. Ľudia vedeli, že im nikto nepomôže, že situáciu nedokáže nikto zmeniť. Obyvatelia Medellína dodnes veľmi nedôverujú polícii a armáde. Veď keď bolo najhoršie, štát ich nedokázal ochrániť a nechal ich napospas vojne gangov.
Medellín prešiel za posledné roky obrovskou transformáciou. Teraz ho dávajú za príklad úspešného urbanizmu. V roku 2013 ho výskumná organizácia Urban Land Institute vyhlásila za najinovatívnejšie mesto sveta. Ako sa to podarilo? „Verejnou dopravou,“ reaguje každý, komu položím túto otázku. Nie je to vtip. Najvýznamnejšiu zmenu skutočne priniesla dopravná sieť. Metro – lepšie povedané nadzemná dráha, ktorá pretína mesto a sieť lanoviek i eskalátorov do vybraných vyššie položených komún.
V rozľahlom meste s dva a pol miliónmi obyvateľov a chudobnými slumami vysoko na kopcoch bola mobilita pre ľudí obrovským problémom. Chudobní väčšinou nemajú autá. Taxíky sú drahé. Autobusy do komún na kopcoch nechodili. A práca v meste je na pešo príliš ďaleko.
Poslední kovboji
Hilda Rojas de López zastaví koňa a rukou mi naznačí, aby som zastavila svojho. „Poženú tadiaľto kravy,“ vysvetlí. Stádo o chvíľu prehrmí nekonečnou rovinou okolo nás. S kravami je Miguel, nízky okrúhly muž s poriadnou dávkou krvi pôvodných Američanov v žilách, a tínedžer Ramiro. Zamestnanci Hildy a jej manžela Bicenteho. Na farme El Paraíso chovajú dvesto kusov dobytka.
Tento rok je katastrofálne sucho. Pumpy poháňané veternými vrtuľami nedokážu vytiahnuť zo zeme dosť vody. Vlastne, o katastrofálnom suchu tu hovoria už roky po sebe. Klimatická zmena, ubúdanie podzemných vôd, znečisťovanie životného prostredia – to všetko vplýva na krehkú rovnováhu savany.
El Paraíso kúpili Hilda a Bicente pred sedemnástimi rokmi. Žijú v Yopáli, hlavnom meste regiónu Casanare. Kolumbijčania volajú túto oblasť Llanos Orientales, východné prérie, roviny, ktoré sezónne zaplavujú vody širokých lenivých riek. O tento región sa Kolumbia delí s Venezuelou. Jeho hlavným bohatstvom nie sú v skutočnosti kravy, ale ropa. Venezuela má druhé najväčšie známe zásoby tuhej ropy na svete. Ale aj Kolumbii sa niečo ušlo. Ropu začali v Casanare ťažiť pred tridsiatimi rokmi. Zapadnutý región, dovtedy ponechaný sám na seba, sa zrazu ocitol v centre záujmu ropných spoločností z Kolumbie aj zo zahraničia. Denné teploty sa na širokých pastvinách šplhajú v suchých mesiacoch k štyridsiatim stupňom Celzia. Z riek zostanú iba potôčiky. Dobytok prežíva vďaka mokradiam. Lenže ťažobné spoločnosti odčerpávajú podzemnú vodu. Na produkciu jedného barelu ropy minú deväť barelov vody. V období sucha už vysychajú aj mokrade. Ďalšie sú znečistené ťažbou. Sucho každý rok zabije desaťtisíce zvierat.
El Paraíso patrí medzi menšie farmy. Ráno nás ráno budí hlasný spev vtákov. Koruny stromov obývajú spolu s nimi opice. V bezmennej riečke za kuchyňou čakajú dva aligátory a spolu s nimi veľké vodné korytnačky, či sa im ujde niečo z raňajok. Drevené kanoe teraz odpočíva na brehu. No Hilda s Bicentem naznačujú, že v období dažďov rieka naberie na sile a môžu sa po nej plaviť.
Ramiro osedlá kone. Jazdí bosý a ani na farme nepoužíva topánky. S Hildou si ideme prezrieť okolie. Nesmiem si dať šiltovku. Trvá na klobúku, lebo v Casanare predsa pri jazdení nosí každý klobúk. Ramiro s Miguelom najprv idú s nami, potom sa odpoja, aby spojazdnili zavlažovací systém a hnali stádo kráv na vzdialenejšiu pastvinu. Tam sa znovu stretneme.
Na farme už čaká Bicente na mužov a Hildu s ďalšou prácou. Odrastené teľatá dostanú do nosa plastový krúžok, aby už viac necicali mlieko od matiek. Kravy s teľatami najprv naženú do koralu, potom sa ich snažia od seba oddeliť a teľatá natlačiť do vedľajšej ohrady. Nepokojné zvieratá sa bránia. Netušia, čo s nimi bude, tak majú strach. Miguel im spieva svoje hrdelné piesne, aby ich upokojil. Nakoniec však zaberie len chlapská sila. Muži teľatá doslova natlačia medzi drevá a po dlhom zápase s každým jedným teľaťom majú konečne všetky v nozdrách krúžky.
Text a foto: Jana Čavojská
