Nie je to tak dávno, čo termíny kouč, koučovanie boli na Slovensku pomerne málo známe. Hoci sa táto pomáhajúca profesia už aj v našich končinách pevne zakorenila, ešte stále mnohí nie celkom presne vedia, s čím všetkým sa môžu na kouča obrátiť.
Certifikovanú koučku Janette Šimkovú vyhľadávajú ľudia s rôznymi problémami, ale i túžbami niekam sa posunúť, zmeniť niečo k lepšiemu. Získa si vás od prvého okamihu mimoriadne citlivým, empatickým a láskavým vystupovaním. Klienti oceňujú jej ľudský prístup, prácu s emóciami, empatiu, tvorivosť a energiu, schopnosť motivovať a inšpirovať. Riadi sa krédom: „Všetci sme anjeli s jedným krídlom. Ak chceme lietať, musíme sa objať.“ Janette náruč otvára úprimne a rada, aby človeku ukázala, že môže s odvahou rozťahovať krídla…
Ako by si v krátkosti priblížila podstatu koučingu? Kouč ma vypočuje? Poradí? Navrhne riešenie problému?
Koučing je partnerská debata, žiadne mudrovanie, posudzovanie, hodnotenie, radenie… Okrem reflektovania toho, čo si kouč vypočuje, kladie otázky, ktoré slúžia na to, aby si koučovaný mohol celú situáciu pozrieť z rôznych uhlov pohľadu. Môže tak nachádzať podnetné odpovede tam, kde by ich sám nehľadal. To mu umožňuje odstraňovať prekážky brániace v tom, aby sa pohol z miesta, kde je, na miesto, kde túži byť.
Podstatou koučovacieho sprevádzania je, aby si klient uvedomoval svoje prežívanie, chápal ho, rozhodoval sa rýchlo a dobre, vedel sa pripravovať na záťažové okamihy, nachádzal zdroje motivácie, podpory a napokon zavŕšil svoje odhodlanie akciami vedúcimi k zmene, prelomeniu stagnácie, vyriešeniu dilemy, urobením rozhodnutia…
Debata sa môže podobať na takú s priateľkou na káve, len s tým rozdielom, že pri koučovi si dávate osobný záväzok, kedy si svoje ciele, zámery a vízie zadefinujete a kouč vám k nim pomôže postaviť stratégiu – t. j. spôsob, ako budete premyslene postupovať. Zodpovednosť za to je na vás, kouč má zodpovednosť za proces, aby klientovi vytváral bezpečné a nehodnotiace prostredie na premýšľanie plné porozumenia, prijatia, podpory a rešpektu.
Aké zručnosti musí budúci kouč dostať do vienka, aby bol úspešný? Musí mať na koučovanie talent?
Moja odpoveď je ovplyvnená mojím rámcom – je humanistický a vychádzam z pozitívnej psychológie. Dobrý kouč má rád ľudí a nič ľudské mu nie je cudzie. K prirodzenej výbave kouča patrí vysoká emočná inteligencia a empatia je jeho silnou stránkou. Musí byť určitým zdrojom inšpirácie a zároveň vyrovnaný a pokorný, aby bol klientovi oporou. Z môjho pohľadu je potrebná aj emočná a mentálna zrelosť a nažité skúsenosti. Kouč nemôže byť autoritatívny, manipulatívny ani nátlakový.
A čo sa dá naučiť a „vypilovať“?
Samotná metodika vedenia rozhovoru a techniky sa dajú rýchlo nadobudnúť – sú to zručnosti, ktoré sa používaním zdokonaľujú.
Stáva sa, že klienti odchádzajú sklamaní, lebo očakávali, že im poskytneš jednoznačný návod a oni ho nedostali?
Pri zoznamovacom rozhovore, keď s klientom preberám jeho očakávania od spolupráce, o tom otvorene hovorím. Nejdem do spolupráce, keď klient trvá na tom, že mu mám povedať, čo je správne a čo by mal robiť. Vravievam, že si netrúfam hrať sa na Pána Boha. Aj by to bolo v rozpore s etikou našej profesie. Koučovanie je postavené na aktívnom prístupe klienta. Nestačí o veciach uvažovať a čakať na vhodnú príležitosť, chce to akčný rádius a rozhýbanie sa v ústrety tomu, čo si klient želá a čo očakáva. Zmyslom je, aby bol realistický v tom, na čo všetko má v procese zmeny dosah a neplytval energiou na veci, ktoré ovplyvniť nevie (napríklad ľudí okolo seba). Zámerom je, aby si bol klient vedomý svojich možností, zdrojov a príležitostí. Na to potrebuje zúžiť záber svojej energie tak, aby ho rozptyľovanie neodvádzalo od toho, čo je pre neho prioritné, k čomu sa zaviazal, čo skutočne chce a po čom túži.
Venuješ sa koučovaniu v oblasti partnerských vzťahov a life koučingu. Čo majú spoločné?
Keď človek nemá naplnené vzťahy, nebude šťastný a spokojný. Keď nemá v poriadku osobný život, nebude dobrým partnerom a k šťastiu sa tiež nedopracuje.
Zacitujem z tvojej webovej stránky: „Keď sa budete veľa pýtať, ako dosiahnuť to, čo chcete, odpovede isto nájdete – sami alebo s niekoho pomocou.“ Podľa teba sa za to vôbec netreba hanbiť, práve naopak, a je to obdobné ako s aforizmom Jacksona Jessa: „Keď bežíš, môžeš prehrať. Keď nebežíš, je isté, že prehráš.” Akí sú podľa tvojich skúseností Slováci – radšej bežia, riskujúc aj prehru, alebo sa im tenisky skôr povaľujú v kúte?
To je skvelá metafora. Moja prax je závislá od tých, ktorí chcú bežať, majú odvahu riskovať alebo sa chystajú vybrať si dobré tenisky, otvoriť sa novým príležitostiam a hľadajú spôsob, ako sa popasovať s prekážkami. Môžem potvrdiť, že keď som pred 14 rokmi začínala, odvážlivcov bolo menej. Posunuli sme sa vo vnímaní príležitostí a doba nahráva tomu, aby sme na sebe pracovali, rozvíjali sa a neuspokojili sa iba s tým, čo nám dala škola.
Sú koučingu naklonené viac mladšie ročníky alebo ťa vyhľadajú aj tí skôr narodení?
Moji klienti sú zo všetkých vekových kategórií, ale štatisticky majú najnižšie zastúpenie seniori. Nechcem to generalizovať, ale u nich prevládajú predsudky, že zlyhávajú, keď vyhľadajú pomoc. Pre mileniálov je to sloboda voľby, berú to ako nástroj sebazdokonaľovania a posúvania sa vpred.
Pri liekoch sa zvykneme zaujímať o kontraindikácie. Ako je to s koučingom? Pre koho nie je vhodný?
Keď nie je klient emočne stabilizovaný, nie je indikovaný do koučovania. To znamená, že keď mu niečo bráni napĺňať svoje záväzky a realizovať konkrétnu zmenu, potrebuje najskôr vyriešiť prioritnejšie veci týkajúce sa jeho psychického zdravia.
Práca, ktorú robíš, je nielen užitočná a dôležitá pre iných, ale pre teba zrejme aj veľmi vyčerpávajúca a možno niekedy aj frustrujúca… Potrebuje kouč psychohygienu? Sú na to špeciálne techniky alebo kouč navštívi iného kouča?
Vyvažovať sa a dobíjať sa energiou, aby sme ju mali pre klientov, je nevyhnutnosť pre našu prácu. Venujem sa svojej mentálnej hygiene rovnako, ako to robím pri telesnej – pravidelne, dôsledne a podľa svojich aktuálnych potrieb. Už som sa na vlastnej koži presvedčila, že nestačí raz začas vypustiť tlakový ventil. Musím to robiť priebežne, inak by som vyhorela. Zvyknem klientom hovoriť, že telo počuje všetko, čo hovorí myseľ a dávam si sama na to veľký pozor v súvislosti s prevenciou negatívnosti a reaktívnosti. Čo sa týka mojej profesionalizácie, chodím pravidelne na supervízie, aby som sa pevne držala svojho kompetenčného a etického rámca. Doprajem si aj veľa intervíznych debát s kolegami, keď si navzájom vymieňame svoje skúsenosti. Je to nesmierne podporné a rozvíjajúce.
Kto je Janette Šimková?
- Koučka s akreditáciou „Senior Practitioner“ EMCC Global Individual Accreditation.
- Certifikovaná koučka Results Coaching System akreditovaný ICF (International Coach Federation). Modelu pre koučing párov a rodiny sa učila u jedného z najlepších súčasných koučov na svete – Dr. Marilyn Atkinson, PhD., medzinárodne uznávanej školiteľky koučov.
- Absolvovala dvojročný psychologický výcvik Integratívna práca s motiváciou a zmenou v komplexných systémoch, rodinách a pároch v Coachinplus pod vedením odborného garanta prof. Antona Heretika.
- U Dr. Jana Soukupa sa učila využitiu princípov a techník Motivačných rozhovorov, ktoré sú komunikačným prístupom zameraným na podporu klientov v nachádzaní a rozvíjaní vnútornej motivácie k zmene.
- Svoje skúsenosti naďalej rozvíja prostredníctvom tréningov a seminárov zameraných na zručnosti pre pomáhajúcu profesiu.
- V júni 2020 získala licenciu supervízora.
- Je členkou Európskej rady pre koučovanie a mentorovanie EMCC.
- Vydala niekoľko kníh: Žijte své lepší já, Knižka, s ktorou sa dá žiť a Zápisník, s ktorým sa dá žiť, Takto sa to podarí.
LIFE KOUČING
Na svojej stránke píšeš: „Súhlasili by ste, že na každej bolestivej križovatke vášho života ste niečo získali? Za mňa je to proces, vďaka ktorému sa dostávame bližšie k človeku, ktorým máme byť.“ Naozaj platí, že všetko zlé je na niečo dobré? Darí sa ti klienta naviesť na takýto spôsob uvažovania? Mnohí si určite ťažkajú a trápia sa pre rôzne krivdy, nešťastia a zrejme nie je jednoduché, aby získali nadhľad…
My ľudia sme zložité bio-psycho-sociálne bytosti, nedokážeme oddeliť iba jednu našu časť na riešenie, a tým zvyšným nevenovať pozornosť. Vždy máme dočinenia zároveň s myslením, preciťovaním aj konaním. Často som svedkom toho, že sa klienti hanbia prejaviť svoju pravú podstatu. Boja sa, že nebudú prijatí takí, akí sú. Skrývajú svoju autentickosť pre obavy zo zlyhania a poníženia. Rovnako tak to robia pri emóciách. Snažia sa ich potláčať, aby neboli zraniteľní. To im však znemožní orientovať sa v tom, čo skutočne cítia, a potom na seba reagujú kriticky a s výhradami. Neraz pomáham klientom hľadať spôsob, ako znesú emočné nepohodlie bez toho, aby ho otáčali proti sebe a obviňovali seba alebo iných. V móde obete sme rukojemníkmi a prichádzame o možnosti postaviť sa sami za seba.
Robia nás negatívne skúsenosti vnímavejšími? Zostrujú naše zmysly, vytláčajú nám pomyselné tykadlá, ktorými ohmatávame realitu, alebo nás skôr prinútia stiahnuť ich a vliezť hlbšie do ulity?
Závisí to od viacerých faktorov a osobnostnej výbavy človeka. Čím citlivejší a vnímavejší človek je, tým mu to dá väčšmi zabrať. Keď sa v prostredí človeka odohrá nežiaduca zmena, na ktorú musí rýchlo zareagovať, bude sa cítiť nekomfortne alebo nepripravene. Vieme sa však spoľahnúť na to, ako funguje mozog. Keď si píšeme napríklad denník vďačnosti alebo denník súcitnosti, posilňujeme tie nervové prepojenia, ktoré zodpovedajú za to, že sme empatickejší, vnímavejší, vedomejší, súcitnejší, tolerantnejší. To, ako veci interpretujeme, rozhoduje o našom konaní. Ak zotrvávame v negativite a dávame príliš veľký priestor toxickým myšlienkam, potom aj prostredie v hlave má tendenciu prikláňať sa k tomu, že všetko vidí čierne. Výsledkom je, že sme viac nespokojní a frustrovaní. V takom prípade nenachádzame toľko tvorivosti alebo energie veci meniť. Vieme ovplyvňovať náš postoj, aby sme nepozerali na veci z pohľadu toho, ako sa niečo nedá a je nemožné, ale čo môžeme urobiť preto, aby sa situácia zlepšila. V kríze sa však nedokážeme motivovať len preto, že chceme. Potrebujeme aj vieru, že to dokážeme. Ak sa to nepodarí veľakrát, potom vzniká akési vnútorné proroctvo, že na to nemám a nedokážem to. Oslabuje sa sebadôvera a prestávame si veriť, že je to možné. Zníži sa chuť a klesne odhodlanie. Prichádza kríza, všetko spľasne, a ak nemáme dostatočný vnútorný zdroj, prešľapujeme na mieste. Vyčkávame na lepšie okolnosti a príležitosti, a vtedy sa prestávame aktivizovať.
Máš skúsenosti s klientmi, ktorých „výrobné nastavenia“ nie a nie preprogramovať?
To je krásna analógia. Ponúkam vtedy možnosti, že nádejné myslenie sa dá do istej miery natrénovať. Ide o techniku z pozitívnej psychológie, keď rozvíjame postoj naučeného optimizmu. To znamená, že zameriavame svoju pozornosť na dianie vo svojom živote z pohľadu vďačnosti, pokory, možností a príležitostí. Nedívame sa na veci z pohľadu možných katastrofických scenárov. Každý z nás má vo svojej výbave inú citlivosť a hranicu napríklad na to, ako sme odolní voči negatívnym podnetom. Niekoho vedia posilniť, nájde v sebe aj silu, húževnatosť a odhodlanie na ich zvládnutie. Ale niekto citlivý, kto vyrastal v prostredí, ktoré ho nepodporovalo, alebo naopak, bolo veľmi kritické a náročné, môže byť pri zdolávaní prekážok úzkostnejší a menej otvorený voči hľadaniu zdrojov. Mnohí očakávajú, že si s problémami dajako poradia, keď ich nechajú „vyvinúť sa“. Lenže keď ich odovzdáme okolnostiam alebo „osudu“, je to, akoby sme sa zbavovali svojej zodpovednosti a aktívneho prístupu k riešeniam. Výsledkom býva frustrácia, pocit, že veci nevieme ovplyvniť, čo ešte viac prehlbuje márnu snahu.
Na druhej strane, pestovať nádejné myslenie a proaktívne postoje znamená, že som ochotná postaviť sa za svoje veci aj za seba. Posilnenie seba a svojej odolnosti vyžaduje aj posilnenie sebadôvery a sebaistoty. Je to celá spleť premenných, ktoré potrebujeme poprepájať, aby sme sa mohli oprieť o svoju integritu a dovolili si byť autentickými. Netrénovaná hlava je vo svojej prirodzenosti reaktívna. To znamená, že keď príde podnet, naskočí automat a my reagujeme negatívne a „strachovo“. Aby sa zapojil proaktívny postoj a aktivovalo sa iniciatívne myslenie, potrebujeme mať kontrolu nad svojimi myšlienkami. Tam, kam idú myšlienky, ide aj pozornosť, ktorú nasleduje energia. Preto dokážeme mentálnou prácou ovplyvňovať svoje rozpoloženie a nálady. Ukazujú nám to športovci, keď prekonávajú svoje hranice nielen fyzicky, ale aj s pomocou hlavy.
S akými problémami ohľadne life koučingu sa na teba ľudia najčastejšie obracajú? Máš nejakú bizarnú skúsenosť?
Dominantnou témou je osobný rozvoj. Klienti vnímajú, že pre napredovanie a úspech podľa ich predstáv sa potrebujú rozvíjať a pracovať na sebe. Najčastejšie témy sú naplnený, zmysluplný a spokojný život, posilnenie sebaúcty a sebahodnoty. Časté sú dilemy, rozpory, konflikty, stagnácia, vyčerpanosť a vyhorenie. Tiež kríza stredného veku, keď človek hľadá sám seba. O tomto období radšej hovorím v kontexte toho, že človek potrebuje znovuzrodiť seba, aby naplno precítil vlastnú hodnotu a vybral si, čo je pre neho dôležité. Po pandémii stúpol záujem o wellbeingové témy a mám veľa zadaní na hľadanie odpovedí na existenciálne otázky.
Občas sú očakávania klientov od spolupráce skutočne kuriózne. Spomínam si na muža, ktorý odo mňa chcel potvrdenie, že je výnimočný muž a zásadový človek s pevným charakterom. Bol sklamaný, že takúto „diagnostiku“ nerobím a neviem mu na to vystaviť dekrét. Chcel to použiť na zoznamke ako dôkaz.
Desatoro prikázaní možno vnímať ako základný morálny a etický kódex. Čo by podľa teba nemalo chýbať v manuáli, ako úspešne kráčať životom?
Ja som zástankyňa toho, že máme svoj život napojiť na radosť, lebo vďaka nej získame nenahraditeľné zdroje energie. Aj keď je veľa toho, čo nás teraz znepokojuje, zároveň je dosť toho, čo môžeme oceniť na drobných radostiach. Chce to od nás všímavosť a spoľahnutie sa na zmysly, ktoré nám podnety ponúkajú nepretržite. Keď pribrzdíme rútiace sa myšlienky, hlavne tie negatívne, uvidíme, začujeme, zavoniame, ochutnáme, pocítime niečo, čo vie našu náladu pozdvihnúť. To nám dodáva silu postaviť sa zoči-voči tomu, čo pred nami stojí a zachovávať si mentálnu a emočnú odolnosť.
PARTNERSKÝ KOUČING
Niekto by možno povedal: Načo mi je koučka? Keď mám problém s manželom/partnerom, dám si kávu s kamarátkou, ona je moja bútľavá vŕba…
Nejaký čas to funguje. Než sa bútľavá vŕba zasekne na tom, že má emočné puto s tým, kto sa jej zdôveruje a nedokáže mať odstup a nadhľad. Zároveň nastane efekt obohratej platne: tá istá téma sa dookola vracia a ona je z nej už unavená, lebo nič nevedie k zmene. Poznáme to každý u seba: to, čo nám povie niekto blízky, nemáva takú relevantnosť, ako keď to povie odborná autorita.
Do akej miery je práca na skvalitnení partnerského vzťahu aj prácou na sebe samom?
Keď máme pozitívny a prijímajúci vzťah sami so sebou, tak taký vzťah máme aj s druhými ľuďmi. Preto má zásadný význam vyladiť vzťah so sebou – potom to ide ľahšie s blízkymi aj ostatnými. Vieme sa spoľahnúť na to, že čím sa lepšie poznáme a rozumieme si, tým sa nám ľahšie interaguje s partnerom a odpadá veľa konfliktných situácií a nedorozumení. Zároveň máme reálne očakávania a nechceme od partnera, aby urobil zázrak a spravil nás šťastnými.
Problémy v partnerskom vzťahu môžu mať mnoho podôb. S akými páry klopú na tvoje dvere najčastejšie?
Je to vzájomné nepochopenie osobnostných odlišností, z ktorého vzniká veľa nedorozumení, emočných zranení a konfliktov. Keď sú dlhodobo neriešené, prejdú do vzťahovej krízy, ktorú čím neskôr pár rieši, tým je to boľavejšie a náročnejšie. Páry často trápi aj uvedomenie si, že potrebujú urobiť vo vzťahu zmeny, lebo sa začali nudiť – v komunikácii, v posteli, pri spoločne trávenom čase. Majú sa radi, ale… Za tým „ale“ je veľa nevyriešeného, nevypovedaného a zraňujúceho.
Prídu aj takí, čo nepovažujú svoj vzťah za problematický, avšak chcú v ňom niečo zlepšiť, posunúť na vyšší level a nevedia ako na to?
Áno, to je najradostnejšia časť tejto práce. Je to v podstate „prevencia“ a využívanie potenciálnych krízových stavov na včasné riešenie a hľadanie spôsobov, ako akceptovať svoje rozdielnosti a rešpektujúco vytvárať dohody a nastavovať pravidlá.
Určite sa vždy usiluješ s klientmi hľadať cestu, aby sa dokázali optimálne preladiť do takého módu spoločného fungovania, aby ako pár pretrvali. Stáva sa, že zhodnotíš – tu niet pomoci a najlepším riešením bude rozchod?
Býva to v prípadoch, keď vo vzťahu nie je psychologické, emočné alebo fyzické bezpečie.
Je kategória osobností nevhodných pre trvalejší vzťah, kam sa radia sociopati, závislí, patologickí žiarlivci, ťažkí manipulátori, prehnaní pedanti a protivní mentori majúci vždy pravdu. Keď niekto žije s takýmto človekom, býva to na úkor zdravia a mal by zo vzťahu odísť. Mojou úlohou však nie je človeka k rozchodu navádzať. Ja ozvučím, keď tam zavnímam „toxicitu“ a prinášam tému bezpečia a zdravia. Vtedy odporúčam konzultácie u ďalších odborníkov. A v prípade násilia upozorňujem na svoju povinnosť nahlásiť to príslušným orgánom.
Mnohí radšej zotrvávajú v zle fungujúcich až nefunkčných vzťahoch, než by sa odhodlali k radikálnej zmene. Zažitý, i keď nevyhovujúci stereotyp poznajú, ovládajú jeho silné i slabé miesta, nemusia sa obávať prekvapení, je to skrátka pohodlnejšie. Radikálne riešenie je strašiakom aj preto, že nesie riziká nepoznaného, chýba pocit bezpečia… Čo s tým?
Ukončenie vzťahu nie je nikdy jednoduchý a bezbolestný proces. Ľudia majú problém vzdať sa lásky alebo skôr predstavy o láske. Pomáha nebyť na to sami a vyhľadať odborníka, s ktorým môže človek bez obáv hovoriť o všetkých svojich pocitoch, pochybnostiach, obavách či strachoch a hľadať spôsob, ako si s tým poradiť.
Žitie v nenaplnenom vzťahu má zvyčajne aj nejaký dôvod. Oplatí sa ho preskúmať a hľadať pre seba odpovede, čím to je, že sa držím partnera, ktorý ma zraňuje a ubližuje mi, alebo sú mu ľahostajné moje potreby a túžby. Terapia je v tom veľmi nápomocná. Dovedie človeka k posilneniu sebaúcty a sebalásky, vďaka čomu sa dokáže pozrieť na vzťah k sebe v novom svetle a bez deštrukcie voči sebe a znášaniu zbytočného utrpenia. Obetovanie sa neprináša skutočný pocit šťastia.
Ak má jeden z partnerov snahu problémy riešiť a druhý nechce o návšteve kouča (párového terapeuta a pod.) ani počuť, je šanca na úspech?
Neraz sa odohrá to, že ten, kto má záujem veci riešiť, sa postupne prepracuje k rozhodnutiu, že ak sa druhý nepridá, je to jasný signál zo vzťahu vystúpiť. Plnohodnotný vzťah nedokáže vytvárať iba jeden partner.
Aké esenciálne kvality by nemali v partnerskom vzťahu chýbať, aby bol funkčný a prinášal obom radosť, spokojnosť a zázemie?
Rýchlo odpúšťať a nezhromažďovať zášť. Odpustenie nie je ľahké. Niekedy sa zdá lepšie zamiesť celú vec pod koberec, lenže zrazu tam môže byť príliš veľa vecí. Robiť si čas jeden na druhého. Partnerstvo je ako rastlina v záhrade. Môžete sa o ňu mnohými spôsobmi starať, pestovať ju a pomáhať jej v raste. Každý deň hovoriť o svojich myšlienkach a pocitoch. Každé partnerstvo potrebuje dennodennú komunikáciu, nedá sa naberať zo zásob, je potrebné dodávať „čerstvú dávku odkomunikovaného“ každý deň. Ctiť jeden druhého svojimi myšlienkami, slovami a činmi. Preukazovať si vzájomne úctu tak na verejnosti, ako aj v súkromí. Vyhnúť sa ponižovaniu, sebeckým požiadavkám a urážlivým slovám. Snažiť sa porozumieť druhému a jeho potrebám, aj tým nevyjadreným. Empatickým vcítením sa do pocitov toho druhého sa možno vyhnúť mnohým nedorozumeniam a pocitom ukrivdenia.
Partnerský život nemá byť nekonečným bojom o to, „kto bude šéfom“. Nejde o to, kto vedie, ale o to, ako môžeme jeden druhému slúžiť. Každý deň sa rozhodovať pre lásku, aj keby sa vám život niekde inde zdal jednoduchší.
Text: Miriam Bartošová, foto: Jakub Gulyás
