Firma Baťa sa stala legendou. Podnik, ktorý založil obyčajný obuvník a ktorý sa vďaka nemu (po jeho smrti vďaka jeho nevlastnému bratovi a neskôr aj jeho synovi) preslávil víziou, že chce obúvať každého človeka na Zemi.
Aké však bolo postavenie žien v tomto medzinárodnom kolose? Na jednej strane firemná stratégia počítala s tým, že ženy patria do domácnosti, aby vytvárali vhodné zázemie pre zamestnancov firmy, na druhej strane zakladateľ firmy vyhlásil toto: „Pokým nebude v spoločnosti odčinené to, čo bolo na ženách spáchané, nestane sa svet lepší. Odčiniť to môžu len muži, a to tým, že budú lepšími manželmi, otcami a synmi.“
S filozofiou, že žena nie je uspôsobená na osemhodinovú prácu v zamestnaní a že jej úlohou je budovať šťastný domov, prišiel ako prvý Tomáš Baťa starší. Videl, ako jeho matka pracovala s otcom v obuvníckej dielni, rodila jedno dieťa za druhým a z posledných síl sa starala o domácnosť. Veril, že žena je jemná energia, ktorú tvrdá práca ničí, a že nikto nenahradí náruč milujúcej manželky a matky. A že muž potrebuje spokojnú ženu, lebo taká je motorom pre manžela. Známe je jeho Desatoro pre ženy, ktoré zverejnil vo firemnom časopise v roku 1927. Za nadpisom „Ako si zachováte svoju životnú sviežosť“ nasledovali tieto body: 1. Láskou k sebe samej. 2. Dostatočným a kvalitným spánkom. 3. Stravou vyváženou a zdravou. 4. Každodennou chvíľkou pre seba. 5. Pohybom. 6. Vzdelávaním. 7. Záujmom o umenie a krásu. 8. S dobrou priateľkou a vytváraním vzťahov. 9. Príjemným domovom. 10. Jednoduchým prístupom k deťom.
Baťove školy práce
Vďaka čomu sa Baťovi podarilo vytvoriť fenomén, ktorý prekročil hranice mesta, krajiny aj kontinentu? Aj vďaka firemným školám práce, čo bola myšlienka, ktorú prevzal od Henryho Forda. Do Zlína a neskôr aj do ďalších pobočiek, vrátane Baťovian a Svitu na Slovensku, prichádzali štrnásť-, pätnásťročné deti, často z chudobných pomerov, ktoré by si vzdelanie na takejto úrovni nemohli dovoliť. Bolo založené na troch princípoch: v triedach, školských dielňach a vo výrobných prevádzkach. Prvých učňov prijali roku 1925. Novinkou bol plat, ktorý mali dostávať – učni dovtedy príjmy nemali. Na druhej strane, ísť za obuvníka nebolo považované za ktoviečo. No vzhľadom na výhody, ktoré učňom systém dával, si o pár rokov mohli na prijímacích pohovoroch vyberať medzi tisíckami záujemcov.
Okrem obuvníckej školy postupne pribúdali aj chemická, strojnícka, pletiarenská, stavebná škola, bolo možné študovať aj zahraničný obchod a niektoré umelecké smery. Štúdium sa končilo majstrovskými skúškami, prípadne až maturitou. „Úkol, který mi byl dán, nebyl vybudovati podnik, nýbrž formovati lidi,“ vyhlásil Tomáš Baťa už v začiatkoch budovania svetového obuvníckeho impéria. A preto mladým mužom a mladým ženám, ako svojich učňov nazýval, vytváral výhodné podmienky, ktoré nikde inde nikto neposkytoval. Ale žiadal za to stopercentné výkony. Hovorilo sa, že u Baťu človek zarobí trojnásobok, ale musí robiť päťnásobne viac.
Vzdelávať sa chceli aj dievčatá
Roku 1929 otvorili v Zlíne aj Baťovu školu práce pre mladé ženy a hneď prijali šesťsto dievčat. Podnik potreboval ženské ruky na jemnejšie práce, na výrobu pančušiek či papúč, na šitie a vyšívanie textilu, pripravoval si predavačky aj účtovníčky, sekretárky aj majsterky dielní. Zamestnával však výhradne slobodné dievčatá. Akonáhle sa mladá žena vydala, dostala novú úlohu: mala vytvárať zázemie pre manžela. V škole dievčatá zistili, akú náročnú prácu vo firme ich budúci muž má, aký unavený sa z nej vráti, preto ho žena má privítať s pochopením a nezaťažovať problémami navyše. Ona má zvládnuť domáce hospodárstvo, dobre vychovávať deti, variť zdravé jedlá, šiť moderné šaty, vedieť privítať a pohostiť návštevy, orientovať sa v literatúre aj umení, dokázať konverzovať v spoločnosti. Z dievčat mali byť dokonalé nevesty pre zamestnancov firmy, elegantné a noblesné, moderné a praktické, schopné reprezentovať nielen manžela, ale aj Baťu.
Firemný časopis Zlín prinášal motivačné heslá a články vysvetľujúce firemnú politiku vrátane rád a poučiek pre mladých mužov aj mladé ženy. Niektoré písal sám veľký šéf. O hlavnej úlohe žien vyšiel roku 1933 tento článok: „Není rodiny, jež by nepotřebovala dobré hospodyně. (…) Smysl slova hospodyně dává lidem představu o popelce, otáčející se upachtěně kolem plotny a dřezu, pro níž je celým světem kupa dobrých, složitých receptů, puntičkářský pořádek, sem tam nějaká návštěva známých a pod. Nesmí se zapomínat, že jsou dnes jiné časy. Hospodyně naší doby musí být uvědomělá žena, jež dovede sledovat běh světových událostí, musí, nebo má být vzdělaná a snažit se podle svých sil a možností rozšiřovat svůj duševní okruh.“
Dokonalá manželka
Ale prečo venovala toľko úsilia výchove budúcich gazdiniek jedna z najväčších firiem na svete? Pre Tomáša bola obrazom, ako to nemá vyzerať, matka, a vzorom, ako to vyzerať má, manželka Marie. Vzdelaná, krásna, ovládala tri cudzie jazyky, hrala na klavíri, ako rovnocenná partnerka dokázala vytvoriť teplo domova, navyše výborne varila, vyberane pohostila aj štátnické návštevy. Dievčatá z Baťovej školy práce chodievali do Baťovej rodinnej vily nahliadnuť, ako má moderná žena viesť domácnosť. Odnášali si odtiaľ nielen predstavu o vlastnej šťastnej budúcnosti, ale aj recepty na pečenie domácich koláčov od šéfovej manželky.
V škole sa okrem vedenia domácnosti a finančnej gramotnosti učili budovať dobré vzťahy s manželom, deťmi, dokonca aj so svokrou. Dostali lekcie o tom, na základe akých vlastností si majú vyberať manžela: že nemajú hľadať princa, veď ani ony nie sú princezné. Učili sa, ako si má žena povedať, čo chce, ale takým spôsobom, aby si muž myslel, že na to prišiel sám a urobil to s láskou. A že si nemajú kupovať desať šiat z konfekcie, ale dať si ušiť dvoje, z kvalitnej látky a podčiarkujúce ich osobnosť.
Na internáte
Bývali tu aj dievčatá zo Zlína, aby sa naučili disciplíne a zvládli náročný, takmer vojenský systém. Budíček o pol šiestej ráno, pätnásťminútová rozcvička, v lete vonku na trávniku, v zime na chodbách internátu. Chlapci cvičili vonku aj v zime. Ranná hygiena, ustielanie postele, upratanie izby. Kým mladá žena odišla do práce, skontrolovali ju najmenej dve vychovávateľky, či je čistá, učesaná, či má správne zapnuté gombíky a či nemá zošliapané topánky. Kvalitná obuv bola predsa hlavná vizitka „baťovcov“. Na celý život im tak ostal hlboko zakorenený zvyk pozrieť sa pred odchodom z domu do zrkadla, či sedí každý vlások tak, ako má. Už navždy vedeli, že na každom detaile záleží. Baťa chcel kultivovať svojich ľudí. Tak ako mladé ženy chodili do práce v kostýmoch, aj mladí muži si obliekali na verejnosti oblek (s veľkým B ako Baťa na saku). Lebo v obleku je muž hrdý na seba, inak sa správa, inak chodí a určite si nesadne na zem či schody ani neodpľuje.
O siedmej už museli dievčatá byť na svojom mieste v dielni. Pracovali do dvanástej, nasledovala dvojhodinová prestávka na obed, poobede škola. O ôsmej večer sa internát zamykal, ak meškali, vrátnik urobil zápis a nahlásil to aj rodičom. Dievčatá sa učili aj v sobotu, po návrate na internát dostali do rúk motyky či hrable a upravovali okolie. V nedeľu výlety a vychádzky do okolia, na ktoré konečne mohli ísť spoločne s chlapcami. Večer bývali koncerty, tanečné zábavy, premietali sa filmy.
Pracovať a šetriť
Baťa založil vlastnú banku, jeho učni a zamestnanci v nej mali účty, na ktoré im chodila výplata. Počas štúdia nedisponovali účtom sami, museli požiadať vychovávateľov na internáte, aby im umožnili vybrať si z vkladnej knižky vlastné peniaze, aj keď šlo o nákup nového kabáta či darčekov pre rodinu. Každý výdavok sa zapisoval do tzv. ročenky a odsúhlasovali ho aj rodičia. Tak bolo z oboch strán autorít dievčat i chlapcov skontrolované, či nevyhadzujú peniaze na zbytočnosti. Pritom učni u „Baťu“ často zarábali lepšie ako ich rodičia. Šetrnosť a hospodárnosť spolu s disciplínou a pracovitosťou boli vo firme považované za mimoriadne dôležité vlastnosti.
Peniaze uložené s desaťpercentným úrokom znamenali istotu, že každý zamestnanec bude mať vo veku 24 – 25 rokov dosť na to, aby si mohol kúpiť vlastný byt či dom – tie tiež stavala firma. Dievčatá sa nemuseli vydávať kvôli tomu, aby našli živiteľa, tento systém im umožnil vydať sa z lásky, čo tiež bolo v tých časoch pomerne zriedkavé. Ale keď už sa vydali, väčšinou za kolegov z práce. Baťa od nich očakával, že budú vytvárať domov, v ktorom si jeho mužskí zamestnanci dostatočne oddýchnu.
Samostatné a žiadané
Kým boli dievčatá slobodné, mohli sa vo večerných kurzoch učiť nielen šiť, ale aj cudzie jazyky, mohli športovať, venovať sa umeleckým aktivitám, mohli cestovať, pracovať vo filiálkach v zahraničí. Nemuseli sa báť, že sa nevydajú, mladí muži vedeli, že sú dobre pripravené do života. Ak boli obaja novomanželia z firmy, postaral sa o nich sociálny systém – dostali svadobný dar, príspevok pri pôrode, dar pre novorodenca a keď manžel umrel, mohla manželka čakať slušný vdovský dôchodok. Aj v prípade úrazu s trvalými následkami alebo úmrtia zamestnanca firma razila takúto prax: „Péče závodů směřuje v každém případě k takové pomoci, aby ovdovělým ženám a nebo invalidům opatřila vhodné zaměstnání a nečinila je závislými na dobročinnosti.“
Vydaté ženy teda u Baťu nepracovali, pretože „každý muž vydělává dost, aby ze své mzdy a účasti na zisku uživil ženu i děti.“ Len výnimočne zamestnali slobodnú matku, počas vojny vydaté ženy nahradili pri strojoch mužov, ktorí narukovali. Viaceré ženy sa vrátili do práce v zrelom veku, keď už mali dospelé deti. Mladé ženy, ktorým vyhovoval životný štandard a sloboda, ktorú tu mali, si vyberali single život. V článku s veľavravným titulkom „Žena je trvalým štěstím člověka“, ktorý vyšiel vo firemnom časopise k dvadsaťpäťročnému jubileu jednej zamestnankyne, sa píše: „Vdát se za každou cenu přestalo být ideálem. Muži se nemohou těšit myšlenkou, že žena se vdát musí. Dnes je mnoho dívek, které buď vystudovaly, nebo se naučily dobrému řemeslu či nějakému dobrému zaměstnání, zvykly si na jakousi životní samostatnost a jejich práce je dnes přece už jen lépe oceňována než kdysi, když ženy začínaly s muži soutěžit na poli práce.“
Firma stavala pre zamestnancov moderné domy s tečúcou vodou, práčkou, elektrickým sporákom, s donáškou jedla a praním bielizne vo firemnej práčovni. Stabilizovali tak pracovníkov, pretože po odchode z práce by sa museli vysťahovať. Aj keď často pochádzali z dedín, nemohli v svojich záhradkách pestovať zemiaky či mrkvu, ani chovať domáce zvieratá. Potraviny sa predsa dali za nízke ceny kúpiť v dobre zásobených obchodoch. Okrem alkoholu a cigariet Baťa presadzoval čosi ako prohibíciu – alkohol sa nepodával ani v miestnych reštauráciách. Za porušenie tohto príkazu sa platili vysoké pokuty. Okolie domov tak bolo čisté, upravené, vysadené ružami a kvetmi. Dodnes sú tieto štvrte s ľahko rozpoznateľnou tehlovou architektúrou vyhľadávané ako príjemné bývanie.
Text: Danica Janiaková, foto: stock.adobe.com, wikipedia
