Hanoj – Hočiminovo mesto (Saigon)
Tieto dve najväčšie mestá Vietnamu spája železnica, ktorá túto trasu prekoná za zhruba 32 hodín. Prejde tak vzdialenosť takmer 1700 km a spoza vlakového okna sa dá sledovať život v tejto tropickej krajine juhovýchodnej Ázie.
Na tomto úseku tak môžem pozorovať život v krajine, kde môže byť každý milionár. Aj keď to tak mnohokrát nevyzerá, je to realita. Vietnam stále patrí medzi štáty, čo sa rozvíjajú. Na to, aby sa stal milionár aj zo mňa, mi stačilo zmeniť 35 € na domácu menu. Poďme sa však pozrieť na život spoza okna vlaku…
Nástup do vlaku
Večer, pár minút po 21. hodine, už netrpezlivo prekračujem pred sklenenými dverami, ktoré ma delia od nástupišťa, kde vidím pristavený môj vlak. Ten bude definitívna bodka za trojdňovým dobrodružstvom v Hanoji. Usmiata pani v uniforme mi lámavou angličtinou vysvetľuje, že mám ešte chvíľu počkať. Ja sa však už neviem dočkať toho, keď nastúpim.
Mala pravdu, po pár okamihoch sa sklenené dvere otvorili a ja, s mojím ťažkým batohom na pleciach, no s ľahkosťou v duši, som spokojne kráčal po peróne. Vozeň číslo osem bude môj život na nasledujúcich takmer 32 hodín. Pred dverami ma víta ďalšia vysmiata tvár. Snedá pokožka, tmavé čierne vlasy s ofinou prečesanou do strany naťahuje ku mne ruku. Napriek rečovej bariére som hneď pochopil, že chce lístok. Očami prebehol všetky údaje a ukázal gestom, aby som nastúpil. Som tu správne. Vedia o mne.
Vozeň je hneď na prvý pohľad už niekoľko rokov používaný. Ak mám byť presný, tak má za sebou niekoľko zabehaných desaťročí. Pôsobí však čisto. Dve veľké umývadlá a nad nimi zrkadlá, kde vidím akúsi známu tvár – široký úsmev a spokojnosť. Áno, bol som spokojný, šťastný a nadšený z toho, čo ma čaká.
Pohľadom prebehnem štítok na dverách, kde je napísané, že práve tu je moja posteľ. Číslo 11. Nie náhodou. Schválne som si ho vybral. Odmalička, keď som ešte hrával hádzanú, som ho nosil na chrbte na mnohých zápasoch a veril som, že mi prináša šťastie.
V malom kupé so šiestimi posteľami už bol starší dedko. Vyzeral ako štíhly Budha z ázijských filmov. Šedivé vlasy, vysoké čelo a dlhé fúzy s bradou ho na túto pozíciu v mojich predstavách katapultovali od prvého okamihu, ako som ho uvidel.
Ak by som mal túto krajinu charakterizovať len jedným slovom, tak by to bolo asi „zelená“.
Moja posteľ bola celkom hore. Najvyššie z celého radu. Nebolo tam veľa miesta, ale to sa dalo zvládnuť. Čo ma mrzelo viac, bol fakt, že keď na nej budem ležať, tak cez okno uvidím akurát tak okolie koľají. Budha bol podo mnou a na spodné dve miesta po chvíli zaľahli dvaja chalani, ktorých vek som odhadol na podobný tomu môjmu. Boli to takí typickí mestskí „týpkovia“. Jeden z nich hneď vyložil na stôl pri posteliach tri iPhony a stále s nimi niečo robil. Keď sa nehral s nimi, tak si vrazil ruku do rozkroku a stláčal tlačidlá tam.
Po večernej káve sa mi spať nechcelo, a preto som skúsil vyrobiť aspoň zopár fotiek z predošlých dní. V tom kolísajúcom vagóne to teda bola celkom makačka. Po polnoci už všetci moji spolubývajúci spali, vypol som teda svetlo aj ja, aby som zaľahol do hybernácie. Bolo to naozaj geniálne – zaspávať počas monotónneho zvuku, ktorý vydáva v pravidelných intervaloch kov duniaci o druhý kov. Jemne kolísanie mi zas pripomínalo pocit kolísania v hamake a viac si už nepamätám.
Ráno s novými tvárami
To, čo ma večer uspalo, ma ráno aj zobudilo. Príjemný budíček. Otvoril som oči a nespoznal okolie, kde sa nachádzam. Po pár sekundách sa mi však rozjasnilo. Budha už pomaličky sŕkal instantnú polievku a tí dvaja sa v noci pobrali preč. Z uličky vedľa kupé bolo počuť, ako niekto v jazyku, ktorý bol pre mňa neznámy, niečo vykrikuje. Bol to jeden zo zamestnancov a ten tlačil vozík plný jedla, ktoré ponúkal na predaj. Odolal som mu a dohodol som sa sám so sebou, že raňajky si dám až po každodennom rituáli, ktorý z nás robí ľudí. Ranná hygiena pri umývadle nebola pre mňa z predošlých ciest nijaká novinka. Už mám predsa len natrénované, ako sa v takýchto situáciách dať dokopy a spojazdniť.
Chcel som vidieť, čo je za oknami neznámej krajiny. Preto som sa rýchlo postavil k oknu v uličke a sledoval, ako to tam vyzerá. Čo sa tam deje. A vôbec, chcel som vidieť všetko.
Krajina bola zelená a obloha biela ako mlieko. Pršalo. Kde-tu som zazrel aj nejakých ľudí v pršiplášti, ktorí sa motali po prázdnom poli. Je december a úroda ryže je zozbieraná. Prázdne políčka, ktoré v inom ročnom období prinášajú obživu tisíckam, ba dokonca miliónom ľudí, boli teraz hnedé a zmáčané vodou.
Sem-tam sa po nich pofľakoval dobytok, ktorý prenasledovali bieli operení špióni. Tím šikovnejším sa podarilo osedlať si svojho býka a povoziť sa na ňom. Tí, ktorým sa to nepodarilo, sa brodili vo vode po kolená a zobákom bodali do vody, akoby jej chceli ublížiť. Políčka z času na čas križovalo koryto veľkej rieky, ktoré sa tiahlo po krajine ako obrovský had alebo drak. Domce boli jednoduché, lode na rieke dosluhujúce a ľudia sa tvárili spokojne.
Budha sa natiahol na spodnej posteli. Tu vo vietnamských vlakoch práve spodné ležadlá slúžia pre všetkých. Je to také nepísané pravidlo, že si tam môže sadnúť alebo ľahnúť každý, ak nikomu práve posteľ nepatrí. Sadol som si teda na druhú aj ja a začal písať tento článok. Budha na mňa zarazene pozrel a ukázal mi, aby som sa išiel najesť.
Po chvíli bolo z uličky znovu počuť hlas muža s jedlom. Dal mi 4 varené vajíčka a nejaké kúsky mäsa zaliate v nejakom želé, zabalené do palmového listu. Nebolo to zlé, no druhýkrát si to už asi nedám. Teda, ak bude aj iná možnosť. Na nasledujúcej zastávke si k nám do kupé prisadla žena, cca 50-ročná. Hovorila po anglicky, tak sme sa spolu začali rozprávať. Bola to učiteľka na univerzite a cestovala do 300 km vzdialeného mesta od toho, kde nastúpila. Netušil som, kde sme.
Rozprávala mi o tom, že Vietnam sa za posledné roky dosť zmenil. Zmodernizoval. Najmä mestá. Na vidieku to vidieť tak, že domy už nemajú strechy z rákosia alebo bambusu, ale zo škridle. Polia čoraz viac obrábajú farmári na malých traktoroch, no stále je dosť aj tých, čo to robia v záprahu s dobytkom. Takisto mi porozprávala, ktoré časti krajiny sú pre ňu pekné a odporučila ich navštíviť aj mne. Poznala Slovensko! To sa nestáva často, ale určite to bolo tým, že bola veľmi vzdelaná. Študovala v Austrálii a cestovala aj do Kanady. Tam prvýkrát videla a zažila zimu so snehom. Dovtedy to nikdy v živote nevidela a vždy sa bála, že by zamrzla.
Pobral som sa do prednej časti vlaku, kde bol reštauračný vozeň. Chcel som si dať kávu. Cestou tam som si všimol, že okrem mňa je vo vlaku viac cudzincov. Môj plán s kávou sa rozplynul ako dym z cigarety, ktorú čašník spokojne bafkal priamo vo vozni s jedlom. Jazyková bariéra sa postarala o to, že som si pri stole posedel asi 30 minút a pred sebou mal len špinavý stôl. Káva zostala v nedohľadne. Pobral som sa teda naspäť a čakal pri kupé, kadiaľ chodil ďalší vozík so snackmi a kávou.
Stále pršalo. Dokonca čoraz intenzívnejšie. Ani to ma však neodradilo od sledovania krajiny za oknom. Keď raz okolo mňa prechádzal Budha, tak mi jednu pleskol po zadku. Miesta bolo v uličke dosť, tak som to celkom nepochopil, ale keď sa nám stretli pohľady, tak sme sa obaja priateľsky zasmiali, a tým som to bral za vybavené.
Život za oknom
Bol skutočne rozmanitý. Takmer nekonečné políčka, ktoré obrábali ľudia z okolitých dedín, striedali menšie alebo väčšie mestá. Pomerne často som sledoval aj to, ako dážď zmýva prach z vojnových pomníkov, roztrúsených naprieč celou krajinou. Keby tak vedel zotrieť aj smútok a žiaľ z duší tých, čo tam pravidelne chodia oplakávať svojich blízkych! Vietnam má smutnú históriu, poznačenú dlhými a ďalekosiahlymi konfliktami.
Ak by som mal túto krajinu charakterizovať len jedným slovom, tak by to bolo asi „zelená“. Jej odtiene boli všade naokolo počas celej cesty, zo severu na juh. Rovina, malé kopčeky alebo aj veľké kopce, ktorých vrcholce boli obalené hustými oblakmi. Všetko bolo zelené a plné bujnej vegetácie. Zmena farby prišla, keď sa kovový drak na kolesách dostal k pobrežiu. Tu sa nenápadne vegetácia premenila na odtiene modrej a tyrkysovej. Áno, presne tak. More. Sen nejedného Slováka!
Zo snívania o tropickom raji ma opäť vytrhla milá pani, ktorá ma ponúkla jablkom. O jedlo nebola núdza, pretože personál vlaku stále niečo ponúkal na predaj a keď sme mali krátku zastávku, tak sa na stanici vždy niečo predávalo.
Krajina sa stále nenápadne menila, až kým opäť neupadla do tmy. Čakala ma druhá noc a ráno sa budím v Hočiminovom meste, kde moja cesta pokračovala odletom do ďalšej krajiny.
Tak čo? Skúsili by ste tento vlak aj vy?
ČO SA OPLATÍ VEDIEŤ:
- Do krajiny sú potrebné víza, ktoré sa dajú vybaviť cez internet alebo priamo na letisku.
- 1€ = 27 929 VND (Vietnamský Dong 22. 2. 2018)
- Do krajiny nie je povinné očkovanie, ale odporúča sa minimálne proti žltačke.
- Krajina patrí medzi lacné, no treba aj tak zjednávať.
- Lístok na vlak sa dá kúpiť priamo v meste odchodu vlaku, na stanici alebo v cestovnej kancelárii. Je možnosť kúpy aj cez internet, ale na platbu je potrebná vietnamská platobná karta.
- V Hanoji aj v Hočiminovom meste sú moderné medzinárodné letiská.
- Jedlo na uliciach je veľmi chutné, no treba byť opatrný pri výbere.
- Piť treba len balenú vodu.
- Domáci obyvatelia boli veľmi priateľskí a pohostinní. Na predošlej ceste krajinou ma dokonca pozvali na obed po pohrebe.
- Hočiminovo mesto je menej konzervatívne ako Hanoj.
- Lístok do vlaku stojí v závislosti od triedy, ktorou chceme cestovať. Posledná trieda však nemá ležadlá, ale len drevené lavice a na nich by to bola veľmi dlhá cesta
Text a foto: Aleš Tvrdý
