Viete, ako jednoduchšie zvládneme prvotnú komunikáciu, aj keď je pre nás druhá strana veľkou neznámou? Ako sa nám v tomto prípade podarí viesť rozhovor aj ďalej bez trápneho ticha? A navyše, ako prejavíme celkový záujem o spoločnú komunikáciu? Odpoveďou je small talk. Umenie komunikácie, ktoré oceníme v neznámom prostredí, no zároveň je to „cesta“ k ďalším i hlbším debatám.
Extrovertom je vraj prirodzený a nemusia sa ho nijako špeciálne učiť, no pre introvertov je to doslova strata času. To hovorí o small talku Federika Plesník – mentorka, koučka a lektorka.
„Introverti nevedia, čo majú povedať, radšej by sa bavili o hlbších, zmysluplnejších veciach, prípadne potrebujú neznámeho človeka navnímať, než s ním začnú komunikovať. A to sa pri small talku s neznámymi nedá. Tam sa očakáva okamžitá komunikácia, improvizácia a pohotovosť.“
Ako Federika dopĺňa, extrovertom ide small talk sám od seba. Nepotrebujú sa nad ním ani zamýšľať a už vôbec nie sa ho nejako učiť. Častejšie si ho teda osvojujú práve introverti. „… aby vedeli, čo je v situáciách s neznámymi ľuďmi bezpečné a prijateľné povedať. Ideálne je, keď sa to môžu naučiť v kľude. V reálnej situácii sú potom pripravení. Prinesie im to úľavu, menej stresu, pocit väčšej sebaistoty a lepšiu schopnosť nadväzovať rozhovory, kontakty. Bez small talku je totiž naozaj ťažké, až nemožné, nadviazať nové vzťahy. Väčšina hlbších rozhovorov a vzťahov na začiatku začala nejakou formou small talku.“
Pri rozvíjaní tejto zručnosti platí podľa Federiky dobre známe: „Kde je vôľa, tam je cesta.“ A zároveň pripomína, že nie je nutné čakať od seba dokonalú konverzáciu, ale podstatné je zlepšovať sa v nej. A to pôjde cez vhodne zvolené vety, ktoré komunikáciu otvoria, odľahčia či posunú k ďalším témam.
„Pýtajte sa druhej strany otvorenými otázkami. Pýtate sa, aký bol víkend? Doplňte, čo cez víkend potešilo. Pýtate sa, kde dotyčný pracuje? Pridajte otázku, ako sa k danej práci dostal. Ste na konferencii? Spýtajte sa, čo sa druhej strane na prezentácii páčilo.“
Druhá podstatná rada koučky znie: Zdieľajte niečo aj o sebe. „Jednostranné otázky môžu pôsobiť ako výsluch. Ak sa spýta druhá strana, skúste úprimné, rozvité vety, kde sa môže druhý ,niečoho chytiť’ a pokračovať v konverzácii. Napríklad na otázku: ,Ako sa máte?’ namiesto klasickej odpovede: ,Dobre, ďakujem,’ môžete povedať: ,Ďakujem, dobre. Prišla som dnes do práce na bicykli, to mi väčšinou zlepší náladu.’ Alebo: ,Ďakujem, dobre, aj keď som nervózna, pretože popoludní mám prezentáciu a najradšej by som to už mala za sebou.’”
Umenie, ktoré dopomôže k prvotnému spoznaniu sa a „rozhýbe“ konverzáciu, dobre pozná a vo svojich kurzoch mu aj priučí i Jakub Abrahám, odborník na spoločenskú etiketu a slovenský royalista. Aj Jakub zdôrazňuje, že pri small talku je podstatný záujem o druhú stranu a bez obáv môžeme klásť otázky. „Pripomenul by som však, že pozor si musíme dať na témy. Dôležité je tiež komunikáciu odľahčiť. Nebojme sa vniesť do nej trochu humoru a nadhľadu. Vyvarujme sa však osobných vecí. Zaujímajme sa skôr o druhú stranu ako o seba. Stávkou na istotu sú takzvané neutrálne témy. Hovorme o prostredí, jedle, umení. To vždy zaberie.“
Jakub ako odborník na etiketu, ktorý často vedie svojich klientov svetom spoločenského správania, dopĺňa fakt, že small talk nám vždy pomôže práve pri spoločenských akciách, ako sú recepcie či podobné podujatia. „Tam je viac ako potrebný na nadväzovanie nových kontaktov. Ale ktovie, možno z naoko bezvýznamného small talku vznikne aj niečo viac. Napokon, nebolo by to po prvýkrát, a preto ho netreba podceňovať.“
Text: Eva Vašková, foto: pexels.com
