Keď prehovoria staré veci

107
Zberateľ

Bratia Štefan a Peter Holakovskí sú zanietení kronikári rodiny, mesta aj technického vývoja vecí okolo nás.

Narodili sa vo Vranove nad Topľou v prvých rokoch po skončení druhej svetovej vojny. Aj keď obaja prežili život inde, jeden ako odborník na patentové právo v Bratislave, druhý ako zverolekár v Prešove a vo Veľkom Šariši, pred pár rokmi sa vrátili aspoň duchom do rodného mesta a založili na známej sociálnej sieti skupinu s názvom Vranov nad Topľou v historických dokumentoch a spomienkach.

O raritách z albumov

„Chceli sme zachovať čo najviac informácií o minulosti nášho mesta,“ hovorí Peter, iniciátor tejto aktivity. „Potvrdil sa náš predpoklad, že v súkromných albumoch a zbierkach sa nachádzajú raritné a vzácne materiály, ktoré by sme za iných okolností nemali možnosť vidieť a ktoré by sa možno pre budúcnosť ani nezachovali. Mali sme veľkú radosť, keď sa ukázalo, že táto téma nezaujíma len nás, pamätníkov, ale aj tých mladších, o čom svedčí rýchly nárast počtu členov tejto skupiny. V súčasnosti je nás už viac ako sedemtisíc.“

ZberateľAj tu nachádzame obsah ako na typických stránkach – fotografie absolventov škôl, na ktorých sa po desaťročiach spoznávajú spolužiaci; spoločné fotky zamestnancov zaniknutých fabrík, zábery z plesov a osláv, pohľady na zaniknuté obchody a prevádzky, ktoré vzbudzujú nostalgické spomienky tých, ktorí na nich spoznávajú seba alebo svojich blízkych. Vranovčanom sa však podarilo viac – svojím spôsobom nahradili prácu historikov a dali dohromady podklady pre kvalitné publikácie o meste. Podrobnosti o vzniku družstiev, fotografie starých motorových vláčikov, ktoré premávali na trase Trebišov – Vranov, dávne svadobné fotografie s nevestami v glamour modeloch, zaujímavé údaje o počte obyvateľov vrátane smutného zoznamu deportovaných Židov a histórie miestnej synagógy, vidíme návštevu vtedajšieho prezidenta, armádneho generála Ludvíka Svobodu z roku 1970, herci amatérskeho divadla hrajú Kuba, žiaci cvičia spartakiádu, brigádnici vysádzajú aleje stromov.

Postupne som všetky honoráre menil za nákupy

Biografia jedného rodu

Starší z bratov, Štefan Holakovský, venuje pozornosť aj rodinnej histórii. Má k dispozícii fotografie, vďaka ktorým môžeme vidieť, ako vyzerali doklady a dokumenty v 19. i 20. storočí, rodný list starého otca, ktorý sa narodil v USA, kam vtedy odchádzali za prácou stovky Vranovčanov a na ich miesto do mesta prichádzali „ľudze z valaloch“, citáty z listov, ktoré otec-vojak písal svojej budúcej žene, nechýbajú zábery vojakov v uniformách rôznych období vrátane historiek z bojov na talianskom fronte – veselé príbehy zo smutnej doby, ako ich nazvala jedna z čitateliek. Dnes už obsahuje informácie o takmer 1700 členoch rozvetvenej rodiny. Štefan sa naučil aj techniku kolorovania, aby historické fotografie vynikli v plnej kráse. Prvé kapitoly rodinnej kroniky spracoval jeho otec Štefan Holakovský, šéfredaktor okresných Roľníckych novín, ktorý začal zapisovať svoje spomienky ako 71-ročný. Syn pokračuje v záznamoch, číta z nich vnučkám. Počúvajú so zaujatím, pýtajú sa, smejú na vtipných pasážach. Rodinná kronika Holakovských je biografiou jedného rodu, ale zároveň aj obrazom vývoja celej spoločnosti od začiatku dvadsiateho storočia na východe Slovenska.

Zberateľ

Chránim nové, zbieram staré

ZberateľOkrem rodinnej kroniky Štefan Holakovský dvanásť rokov písal seriál Pohni rozumom pre mesačník Elektrón, ktorým mapoval históriu i techniky ľudskej tvorivosti. On sám propaguje názor, že byť tvorivým je vlastnosť každého človeka, že nadaným sa človek nemusí narodiť, že existujú metódy a princípy, vďaka ktorým sa tvorivosť dá trénovať. A že dôležitou vlastnosťou pre tvorivosť je humor. Napísal aj Vecitopis, históriu vývoja vecí, ktoré nás obklopujú, od ceruzky cez žiarovky až po telefóny. A to už súvisí s jeho zberateľskou vášňou. Zhromaždil množstvo vecí – Tatru 12 z roku 1926, tanier zo vzducholode Zeppelin, Bellove telefóny, Edisonove fonografy, prvé experimentálne vojenské rádiá, vzácny porcelán, nábytok Thonet – základ pre technické múzeum, aké zatiaľ ešte na Slovensku nemáme: „Moje zberateľstvo je takým paradoxom k tomu, že sa po celý život zaoberám tvorbou nových vecí, aj v patentovej ochrane chránim nové – a pritom zbieram staré predmety. Keď som písal vecitopis, zbieral som aj literatúru o vzniku predmetov, ktoré nás obklopujú. Postupne som všetky honoráre menil za nákupy, videl som starú kameru, staré rádio, starý telefón, staré hodinky a musel som ich mať. Pomáhalo mi pri písaní, keď som ich rozmontoval a pochopil, ako fungujú a akým spôsobom sa menili ich konštrukcie s tým, ako narastali vedomosti ľudstva. Zbierka postupne rástla, dnes mám viac ako dvesto rádií, tridsať fotoaparátov, stopäťdesiat telefónov, šesťdesiat žehličiek. Už sme urobili výstavu technických kuriozít, teraz pripravujem koncepciu technického múzea, ktoré priblíži známe veci originálnym spôsobom.“

Text a foto: Danica Janiaková