Ľúbostný list Islandu

205
Island
foto: Gunnar Vigfússon/www.forseti.is

To, že je Island považovaný za jednu z najekologickejších krajín a zároveň za krajinu, v ktorej sa ženám žije najlepšie na svete, sme sa dozvedeli koncom októbra z vystúpení islandského prezidenta Gudni T. Jóhannessona a jeho manželky Elizy Reid počas ich oficiálnej návštevy Slovenska.

Stretli sa s prezidentkou Zuzanou Čaputovou a premiérom Eduardom Hegerom, zúčastnili sa na biznis fóre, ktoré otvorilo cestu spolupráci slovenských a islandských podnikateľov, a spoločne si uctili pamiatku obetí na Zámockej ulici.

Island
Eliza Reid s manželom Guðni Thorlaciusom Jóhannessonom, prezidentom Islandu, foto: Gunnar Vigfússon/www.forseti.is

Prezidentský pár považoval za dôležité predovšetkým dve témy. Tou prvou sú obnoviteľné zdroje energie. Vo využívaní geotermálnej energie patrí Islandu prvé miesto na svete, jeho skúsenosti môžu byť teda pre nás mimoriadne inšpirujúce. Druhou témou je rodová rovnosť, srdcová záležitosť prvej dámy. Island je pre celý svet inšpiráciou aj v tom, akú dôležitosť pripisuje rovnakým právam pre mužov aj ženy a aké slobodné sa tu cítia sexuálne menšiny. Posolstvo islandského prezidenta a jeho manželky zaznelo jasne vo všetkých ich príhovoroch: „Ak má každý člen spoločnosti – bez ohľadu na pohlavie, farbu pleti, pôvod či sexuálnu orientáciu – možnosť naplno prejaviť všetky svoje nadania, má to obrovský prínos pre celú krajinu.“

Najlepšie miesto pre ženy

Mimochodom, na Islande žije a pracuje viac ako päťsto Slovákov, na Slovensku (v Martine a v Košiciach) študuje dvesto mladých ľudí z Islandu. Verme, že aj vďaka nim sa to dobré, čo táto krajina presadila pre svojich obyvateľov, rozšíri aj k nám. Island je s 368 590 obyvateľmi jeden z najmenších nezávislých štátov. Má vysoké HDP, veľa investuje do umenia a literatúry, je mierumilovný (nemá vlastnú armádu) a pravidelne sa objavuje v prvej desiatke šťastných krajín sveta. Svetové ekonomické fórum ho zaradilo na prvé miesto v zozname krajín, ktoré úspešne stierajú rozdiely v postavení mužov a žien.

Je to príbeh veľkej lásky, hovorí prvá dáma o tom, ako sa počas postgraduálneho štúdia na univerzite v Oxforde zoznámila s vysokým a zaujímavým študentom z Islandu, ktorý toho síce veľa nenahovoril, ale to, čo povedal, bolo k veci a vtipné. Ani nepil alkohol v takej miere, ako vysokoškoláci zvyknú. V izbe mal množstvo kníh, chodil na všetky prednášky a besedy, z novín si vystrihoval fakty o Islande a vlastne aj o celom svete. Výstrižky lepil do zakladačov, z ktorých dodnes čerpá údaje pre svoje prezidentské príhovory. Eliza vyrástla na malej farme v Kanade a o Islande toho veľa nevedela: „Až postupne som zistila, že tento ostrov je považovaný za najlepšie miesto na svete pre ženy a že vzácna zmes histórie, ľudí, pravidiel a šťastia vytvorila krajinu, ktorá má najbližšie k rodovej rovnosti.“

Island
Inaugurácia, foto: Gunnar Vigfússon/www.forseti.is

Keď je vaše dieťa hladné

Keď sa o päť rokov neskôr presťahovala na Island, zažívala občas kultúrne šoky. V prvej firme, kde si našla prácu, mali zamestnanci jednu miestnosť plnú vankúšov a hier, kam mohli priviesť deti, keď nemali školu. Predsedníčka správnej rady viedla zasadanie a zároveň dojčila dieťa. Jeden z mužov v predstavenstve dieťa hojdal na kolenách, kým ona pokračovala v práci. Bolo jasné, že všetci považujú takéto správanie matky počas pracovného stretnutia za prirodzené a zdravé. O pár rokov neskôr dojčila svoje dieťa počas prejavu aj členka parlamentu Unnur Brá. Dcérka, ktorá spala v kočíku, sa rozplakala tesne pre maminým vystúpením, a tak materský inštinkt rozhodol. Televízia preniesla tento záber do celého sveta, médiá mali čo rozoberať. Poslankyňa na ten veľký ohlas zareagovala: „Ak je vaše dieťa hladné, tak ho, samozrejme, nakŕmite. Prekvapilo ma, že niektorí ľudia to považujú za pozoruhodné.“

Eliza si zapamätala aj manželovu reakciu, keď ich známi pozvali na krst a ona navrhla, aby novým rodičom kúpili šampanské. „Je to krst!“ zhrozil sa Gudni už len pri predstave toho, že by niekto priniesol alkohol na oslavu dieťaťa.

Gudni učil na univerzite, Eliza písala do rôznych časopisov, neskôr založila firmu Iceland Writers Retreat, v rámci ktorej organizuje akcie pre ľudí, ktorí chcú písať – a medzitým porodila štyri deti. Ich otec si pri každom z nich vzal štyri mesiace rodičovskej dovolenky, vďaka čomu si s deťmi vytvoril silné puto. Vedel, ktoré dupačky im má obliecť a ktoré piesne ich zaručene uspia. Štúdie ukazujú, že deti na Islande majú s otcami pevnejšie vzťahy ako v iných krajinách aj vďaka tomu, že spolu trávia viac času, keď sú deti ešte malé.

Nie som aktovka môjho muža

Roku 2016 sa meno islandského premiéra objavilo v Panamských dokumentoch. Gudniho ako fundovaného historika často pozývali do médií, aby komentoval situáciu, v ktorej sa málokto vyznal. Mnoho ľudí ho vďaka tomu nahováralo, aby kandidoval na prezidenta. Z deviatich kandidátov nakoniec vyšiel ako víťaz.

Island
Eliza Reid, prvá dáma Islandu, foto: Sigurgeir Sigurjónsson/www.forseti.is

Keď sa Eliza stala manželkou hlavy štátu, videla, že sa od nej očakáva, že bude jeho zdvorilý a vždy dobre naladený doplnok. Že bude spolu s ním potriasať rukou oficiálnym hosťom a pri štátnych návštevách absolvovať to, čo podľa zastaralých protokolov patrí k záujmom žien, teda návštevy škôl, nemocníc či umeleckých galérií. Ona sa však rozhodla využiť postavenie prvej dámy tak, aby jej aktivity odrážali aj jej hodnoty. Navštevuje podnikateľské inkubátory a prednáša na univerzitách o rodovej rovnosti a o posilnení postavenia žien a sexuálnych menšín. „Na cesty, na ktorých by som mala byť iba ozdoba na fotografii, nejdem,“ píše v svojej knihe. Keď videla fotografiu manželiek lídrov G7, ktorá ich redukovala len na rekvizity ich mužov, napísala na Facebook a neskôr aj do novín New York Times, aké je to urážlivé: „Nie som aktovka môjho manžela, aby ma schmatol, keď uteká do práce a vystavil po svojom boku počas verejných vystúpení.“ Reakcie boli väčšinou pozitívne a výraz „nie som manželova aktovka“ sa stal vizitkou modernej prvej dámy Islandu.

Tajomstvo ostrovných sprakkar

Eliza sa nerada objavuje v médiách, ale keď už musí, dokáže aj toto využiť v prospech dobrých myšlienok. Keďže bulvár začal rozoberať to, čo nosí na sebe, obliekla si na odovzdávanie významnej ceny čierne sako, ktoré kúpila v charite. Spropagovala tak dve dôležité témy: že je potrebné nakupovať menej zbytočných vecí a že treba podporovať charitatívne spolky. Oblečenie z druhej ruky si vzala na seba aj vtedy, keď jej manžela opätovne zvolili za prezidenta.

Na Islande sa hovorí, že všetci chodia „s knihou v bruchu“, že každý človek má príbehy, o ktoré sa chce podeliť, jedinečné skúsenosti a poznanie, ktoré sa pýtajú na svet. Známe je aj príslovie, že „človek je slepý bez knihy“. Svoju knihu vydal každý desiaty obyvateľ ostrova. Má ju aj prvá dáma. V polovici júla prišla na Slovensko predstaviť svoj „ľúbostný list Islandu“, knihu Tajomstvo islandských žien, v ktorej sa pýtala viacerých výnimočných žien, akým spôsobom menia svet. Tu sa však trošku strácame v preklade, slovenčina totiž pre tento typ žien ani nemá samostatné pomenovanie, slová ako „výnimočná“ či „neobyčajná“ nestačia. Na Islande už od dávnych čias poznajú zvláštny pojem pre ženy nezávislé, pozitívne, odvážne a slobodomyseľné, tie, ktoré sa nikdy nevzdávajú a ktoré silne ovplyvňujú život okolo seba – nazývajú ich sprakki, v množnom čísle sprakkar. Prvé sprakkar sa dostali do islandských bájí, tie dnešné nájdeme na farmách i v správnych radách podnikov. Sú to učiteľky, spisovateľky, novinárky, ženy, ktoré chránia prírodu i ľudské životy, športovkyne i transrodové osobnosti, v posledných rokoch aj imigrantky, ktoré sem prichádzajú začať nový život.

V spálňach občanov nemá štát čo robiť

Na Islande sa hovorí aj to, že „oči hosťa vidia jasnejšie“. Že niekto nový vidí veci objektívnejšie ako ten, kto tu už žije dlho a zvykol si. Čo to teda presne znamená, že Island je krajinou rodovej rovnosti a že sa tu ženám žije dobre?

Slobodné matky tu nikto nepovažuje za horšie ako vydaté ženy. Naopak, keďže svadba je tu drahá, väčšina prvorodených detí sa narodí mimo manželstva. Ženy nájdeme všade – vedú farmy, sedia v správnych radách veľkých firiem, aj na čele polície a štátnej cirkvi je žena. V roku 1980 si Island zvolil prvý raz za prezidentku ženu. V roku 2009 si zvolil lesbickú prezidentku, tiež ako prvý štát na svete, s tým, že nikomu neprekážal desaťročný vzťah prezidentky Johanny Sigurdardóttir so známou spisovateľkou. Médiá rozoberali hlavne to, že nová hlava štátu nemá skúsenosti z politiky, keďže predtým pracovala ako letuška. Na Islande skrátka vyznávajú názor, že v spálňach občanov nemá štát miesto.

Island
Oficiálna štátna návšteva Slovinska, foto: www.forseti.is

Musíme sa stať zmenou, ktorú chceme

Nie všetko je, samozrejme, dokonalé. Island ako po stáročia uzavretá spoločnosť zažíva doznievajúce prvky patriarchálneho myslenia, (niektorí) muži ťažšie prijímajú kvóty žien vo vedení podnikov. Aj tu existuje sexuálne obťažovanie na pracoviskách. Útulok pre týrané ženy je plný, počas pandémie stúpol počet hlásení o domácom násilí. Ženy majú menšie príjmy ako muži, a to sa potom odráža aj v nižších dôchodkoch. Aj keď tu sa črtá zmena k lepšiemu: firmy, ktoré platia ženám za rovnakú prácu rovnakú mzdu ako mužom, dostávajú od štátu certifikáty, že sú zamestnávatelia s platovou rovnosťou.

Boj tunajších žien o lepšie postavenie sa začal v roku 1975. Tento rok OSN venovala práve ženám. V islandskom parlamente sedelo len päť percent poslankýň; ženy zarábali 60 % z toho, čo muži. Aby teda dokázali, že ich prínos pre spoločnosť je väčší, zorganizovali 24. októbra 1975 čosi ako ženský štrajk. Ženy neprišli do práce, manažéri bánk si museli sadnúť za okienka, v televízii pobehovali po štúdiách deti, pokým ich otcovia hlásili, že v centre Reykjavíku sa zhromaždili ženy, rečnia, spievajú a skandujú heslo: „Odvážim sa, môžem, dokážem.“ Parlament do roka prijal zákon o rovnakých právach pre mužov i ženy. O päť rokov na to mala krajina prvú prezidentku. Bola ňou 50-ročná divadelná režisérka Vigdís Finnbogadóttir, ktorá svoj úrad zastávala šestnásť rokov s nadhľadom, dôstojnosťou, humorom, inteligenciou a srdečnosťou. V roku 2017 už mal Island v parlamente 47,6 % žien. Viac ako polovica žien má vysokoškolské vzdelanie. Ak sa dnes spýtate dievčat na ich vzory, medzi prvými spomenú práve Vigdís.

Íris Róbertsdóttir z Westmanských ostrovov, ktorá sa stala prvou starostkou rodného mesta, hovorí: „Väčšina žien chce mať vplyv na svoje okolie. Musíme len rozšíriť tento rozsah. Nič sa nebude diať, ak sa budeme sťažovať doma pri kuchynskom stole. Musíme sa stať zmenou, nielen o nej hovoriť.“

To, že sme malí, je naša silná stránka

Island
Kniha Elizy Reid Tajomstvo islandských žien vyšla už aj v slovenčine, foto: www.grada.sk

Roku 2021 vstúpil na Islande do platnosti nový právny predpis, ktorý umožňuje jednotlivcom uviesť na úradných dokumentoch (vrátane pasu) okrem mužského a ženského pohlavia aj rodovo neutrálne pohlavie X. V roku 1996 sa Island stal štvrtou krajinou na svete, ktorá uznala zväzky osôb rovnakého pohlavia. Adopcia detí je takýmto párom umožnená od roka 2006. Súčasný prezident je patrónom Národnej asociácie homosexuálov a prvý prezident na svete, ktorý sa zúčastnil sprievodu Pride, podobne ako kanadský premiér Justin Trudeau. Aj tu boli homosexuáli a transrodoví ľudia kedysi napádaní, aj tu trvalo dlhý čas, kým si všetci uvedomili, že majú zbytočné predsudky. Island má však tú výhodu, že je malý. Na malom ostrove sa nič neutají, navzájom sa poznajú, vedia, kto je aký a z koho nemusia mať z obavy ani ho nútiť, aby bol niekým iným, ako je.

„Naša malosť je našou silnou stránkou,“ píše prvá dáma. „V globálnom kontexte nie sme obrovský tanker, skôr malý rýchly čln. Zmeny sa tak ľahšie požadujú aj realizujú. Izolovanosť ostrova a hrozba, že každú chvíľu môže prísť zemetrasenie alebo vybuchnúť sopka, si vyžadujú, aby sa všetky ľudské zdroje využívali naplno. Otvorená ekonomika, fungujúce demokratické inštitúcie, relatívne malé rozdiely medzi bohatými a chudobnými a vzdelaná, medzinárodne zmýšľajúca a technológie milujúca spoločnosť viac než kompenzujú úzkoprsosť a dogmatizmus. Ak chceme dosiahnuť rodovú rovnosť, nemôžeme vynechať nikoho vrátane imigrantiek, žien inej farby pleti, žien so zdravotným postihnutím i queer žien. Musíme spolupracovať s mužskými spojencami, ktorí uznávajú, že rodová rovnosť slúži všetkým, nie jednému pohlaviu nad druhým. Máme právo na rovnosť. Máte ho aj vy.“

Island
foto: www.forseti.is

Jedným z najfotografovanejších záberov z Islandu je kilometer dlhá ulica vedúca z centra hlavného mesta ku kostolu Hallgrímskirkja. Pomaľovaná dúhovými farbami ako farebná stuha pripomína spoločnosti, že prijala záväzok rozmanitosti a rovnosti, lebo spoločnosť tvoria všetci.

Text: Danica Janiaková, foto: Sigurgeir Sigurjónsson, Gunnar Vigfússon, www.forseti.is, www.grada.sk