Počas sedemdesiatročného života prežije človek množstvo príbehov, no v živote hotela sa ich za rovnaký čas stane oveľa viac.
O dokonale prepracovanom umeleckom diele pána architekta Emila Belluša a jeho tímu z roku 1954 niet pochýb. Ani o tom, že Hotel Devín je skvostom funkcionalizmu a galériou umeleckých diel. No jeho veľký príbeh píšu tisíce malých príbehov ľudí, ktorí hotel postavili, bývali v ňom, pracovali, prežili v ňom svoju svadbu, volebnú noc, hokejové majstrovstvá, či sa sem prišli najesť za hlbokého socializmu a dopriali si jedlo v Ázijskej reštaurácii, v ktorej sa varilo v neglobálnej dobe zo surovín privezených z ďalekej Ázie.
Hotel bol od začiatku projektovaný ako hotel, ktorým je bez prestávky dodnes. Mal vždy punc noblesy, stretávali sa tu výnimoční ľudia, intelektuáli, zahraniční hostia a návštevníci si vždy mohli dopriať jedlo a služby, ktoré neboli typické pre zvyšok Bratislavy. V tomto duchu hotel pokračuje dodnes, hoci doba sa veľmi zmenila.
Ľudia, ktorí sa tu zastavia po mnohých rokoch, akoby sa vrátili do mladosti. Prerábky hotela prebiehali veľmi citlivo, priestory si zachovali svoje čaro. Preto sa tu natáča veľa filmov, ktorých dej sa odohráva v minulom storočí.
Množstvo príbehov, ktoré sa tu udiali, je známych iba z rozprávania. Nikto ich nikdy nezapísal, no bolo by to na knihu. Kuchár nám raz rozprával, ako Dalajláma jedol na raňajky slaninu. Michael York si v hoteli zabudol svoje obľúbené drahé hodinky a veľmi ďakoval, keď sa mu vrátili poštou. Podobných príbehov sú tisíce. Aký je ten váš?
Text: Betty Burianová, foto: Betty Burianová, archív Hotela Devín
