Tanec si spájame s umením, no je v ňom i veľká emócia – tak prečo ho nevyužiť na spracovanie vlastných pocitov? Tanečno-pohybová terapia nehľadí na to, či to bol viedenský valčík alebo len pokus o zladenie sa s melódiou. Ani vás nepotrápi presnosťou krokov či držaním tela. Tanečno-pohybová terapia bude chcieť len váš jedinečný prejav.
Ako uviedla Magdaléna Takáčová z občianskeho združenia 4Arts Therapy, definícia tanečno-pohybovej terapie spomína psychoterapeutické využitie pohybu v procese, ktorý podporuje našu emočnú, sociálnu, kognitívnu a fyzickú integritu. „Toto vymedzenie vzniklo v Amerike približne v roku 1977. Dnes človeka vnímame o čosi komplexnejšie. Slovami Gabora Maté, uznávaného odborníka na psychológiu, sme bio-psycho-sociálne, ale aj spirituálne bytosti. Preto by som ja osobne o tento rozmer definíciu určite rozšírila.“
Tanečno-pohybová terapeutka podčiarkuje, že ide o psychoterapeutický proces, v ktorom sú práca s telom, pohyby, gestá či postoje primárnym komunikačným kanálom. Zdôrazňuje, že tanec je v tomto prípade každý pohyb, necieli sa na estetiku, choreografiu. „Zameriavame sa na prežívanie klienta a význam, ktorý pre neho každý pohyb má. Naše telo zrkadlí náš vnútorný svet a formuje sa podľa toho, čo prežívame.“
Ak je nesúlad medzi telom, mysľou a dušou, v tom prípade podľa Takáčovej nemôžu tieto zložky medzi sebou komunikovať. „Jednou z našich úloh je pomáhať klientom vytvárať spojenie na všetkých troch úrovniach, čo zvyšuje kvalitu života.“
Podľa terapeutky tento neverbálny proces odkrýva skryté príbehy. Postupne sa nám dostávajú do vedomia, kde môžu byť spracované. „Niekedy nemáme slová, ktorými vyjadríme to, čo cítime, no telo nám to pomáha pochopiť. Pretože občas sa tvárime, že sme v poriadku, ale telo nikdy neklame.“
Terapia príbehom aj začína. Rozpráva sa o témach, ktoré sú v klientovi „živé“. Či už ide o spomienky, emócie, postoje – všetko sa dostáva doslova do pohybu. „Klient nemusí vôbec v pravom zmysle tancovať. Pozývame ho do rôznych pohybovo-tanečných expresívnych situácií, využívame pozorovanie, analýzu pohybu.“ Ako doplnila, už odmalička sme cez telo reagovali na situácie a vyjadrovali svoje potreby alebo ich naopak potláčali. Tu sa to vynára a terapeut s tým vedome pracuje.
„Jedným z hlavných nástrojov, ktoré využívame, je takzvaná kinestetická empatia. Cez svoje vlastné telo sa vylaďujeme na pohyb klienta a jeho emočný svet. Tak ako v psychoterapii aj v tanečno-pohybovej terapii vnímame prenos a protiprenos. Nielen na úrovni verbálnej, ale aj neverbálnej. Keď takýmto spôsobom prejdeme s klientom tému v pohybe, dochádza k ukončeniu a k záveru opäť verbálne.“
Tanečno-pohybová terapia „nepozná vek“. Ako Takáčová spomenula, využíva sa tak u malých detí, ako u seniorov. Taktiež klientela je veľmi široká. Od tých, čo chcú pracovať na svojom osobnostnom raste, po tých, čo majú psychické problémy.
„V našom slovenskom kontexte je tanečno-pohybová terapia ešte len na začiatku. Sú krajiny, kde je to už v legislatíve, napríklad v Estónsku, Litve či Švajčiarsku. Prípadne, ak aj nie je v legislatíve, je ukotvená v praxi. Častokrát je súčasťou komplexnej starostlivosti o pacientov a klientov na psychiatrických či špecializovaných klinikách, v domovoch sociálnych služieb, denných stacionároch, detských domovoch a podobne.“
Terapeutka potvrdila, že dospelí klienti prichádzajú najčastejšie „tancovať“ kvôli úzkosti, depresívnym stavom, rôznym vývojovým traumám, vyhoreniu či túžbe posunúť sa v živote ďalej.
To, že sa týmto spôsobom môžeme „pretancovať“ spomínanými situáciami alebo si dopomôcť k lepšiemu životu, potvrdzuje aj Lenka Thammar Kapuš, ktorá realizuje tanečné terapie. „Je to stav, kedy sú naše telo aj myseľ dostatočne uvoľnené. Istým spôsobom máme možnosť nahliadnuť si do svojej duše.“ Ako Kapuš, tak aj Takáčová spomína, že sa nám otvorí priestor pre naše príbehy. A rovnako uvádza, že tu nejde o žiadnu tanečnú zostavu, telo sa začne hýbať samo.
„Často sa vyplavujú emócie v podobe plaču, kriku, dupotu nôh. Možné je hocičo, čo telo potrebuje, tak, aby daná emócia prešla.“
No a čo je najdôležitejšie a potešujúce, následne vieme lepšie pracovať so stresom, už nás emócie tak nevalcujú, vieme si nastaviť svoje hranice. A, milé dámy, dokonca vraj aj opeknieme.
Lenka Thammar Kapuš je tanečná terapeutka a homeopatka. Terapie poskytuje ako celostný ponor do seba cez tanec alebo cez rozhovor. Študovala homeopatiu, má terapeutický výcvik a výcvik práce s mysľou. Absolvovala tiež tanečno-emočný výcvik. Skúsenosti získavala od slovenských i zahraničných mentorov, psychoterapeutov a homeopatov.
„Na hodinách učíme vnímať len potreby svojho tela. Využívame rôzne dýchacie techniky, intuitívny tanec, pohybové meditácie. Každý workshop je iný a jedinečný. Ak sa mňa niekto spýta, čo je tanečná medicína, tak ja som ju nazvala emotion dance, teda emočný tanec,“ uzatvára Kapuš.
Text: Eva Vašková, foto: pexels.com
